citáty

Každý z nás si vo svojej duši nosí niečo, čo ho ťaží, a ani za svet sa s tým nikomu nepriznáme. Niekedy vlastne ani nevieme, prečo sa občas cítime tak, ako sa cítime – nahnevá nás úplná maličkosť, znenazdajky príde smútok, z ničoho nič bojujeme so slzami. A to všetko vypovedá len o tom, že nás niečo trápi. Niečo, čomu nevenujeme prílišnú pozornosť, prípadne žiadnu, pretože vieme, že nie je v našich silách zmeniť to. Avšak všetko má riešenie a niektoré z nich prichádzajú vtedy, keď ich najmenej čakáme.

Čítať vaše príspevky, ktoré nám posielate do nášho aj vášho blogu, pripomína listovanie v knihe, v ktorej sa nachádzajú tisícky príbehov. Mnohokrát si povieme, že sme niečo podobné prežili i my, prípadne si spomenieme na niekoho, kto nám rozprával rovnakú skúsenosť. A vďaka tomu máme pocit, že hoci je svet obrovským miestom, čosi nás všetkých predsa len spája, pričom nezáleží na tom, kto sme, koľko máme rokov a aké máme ambície. Naším spoločným menovateľom je túžba po pokojnom živote, po láske a po tom, aby sme viac neboli sklamaní, keď sa nám vzťah rozbije. Jednoducho… Nejde o to, kým sme. Všetci chceme milovať a byť milovaní…

Tie najdôležitejšie ponaučenia, ktoré nám doslova zmenia život, získame práve v období, o ktorom si myslíme, že predstavuje náš koniec. Prestaneme dúfať, že raz budeme šťastní, a už vôbec neveríme tomu, že sa vďaka týmto životným skúšam staneme omnoho silnejší. Nikdy predtým sme sa totiž necítili slabšie, bezradnejšie a zúfalejšie. Avšak keď sa to najhoršie pominie, uvidíme aj to, čo sme predtým prehliadli. Každé nešťastie nám totiž ponúka možnosť poučiť sa. Premyslieť si, či skutočne zlyhali iba iní, alebo nemáme na tom, ako sa cítime, podiel svojej viny i my.

Aké myšlienky napadnú vám o tretej ráno, keď sa bezsenne prehadzujete na posteli a túžite zaspať, no zároveň i utíšiť tú búrku, ktorá sa odohráva vo vašej duši? Sú to slová, myšlienky, otázky a odpovede, ktoré už nič nezakrývajú. Na nič sa nehrajú a nič sa pred vami nesnažia zatajiť. Sú plné pravdy a nič neprikrášľujú. Zväčša sú sprevádzané potokmi sĺz, v ktorých sa mieša smútok, rezignácia a úľava. Tieto chvíle prežil každý z nás – okamihy, kedy nám bolesť nedovolí zaspať a ráno je ešte tak ďaleko. Vtedy sa rozhodnete podniknúť tie najradikálnejšie kroky, presne tie, ktorých ste sa dlho predtým báli…

Byť sám sebou… Z týchto slov sa stala akási fráza, ktorá stratila dôležitosť, zmysel a hĺbku. Hovoríme ju totiž príliš často bez toho, aby sme si uvedomili jej význam. V niektorých prípadoch sa z týchto slov stáva dokonca otravné klišé. No byť sám sebou je naozaj dôležitejšie ako čokoľvek iné. Byť sám sebou znamená neocitnúť sa v blízkosti nesprávnej osoby. Nedovoliť druhým, aby rozhodovali o tom, ako sa máme cítiť a akým smerom sa má náš život uberať. A práve v takýchto okamihoch sa dejú tie najhoršie veci…

Vždy som milovala ľudí, ktorí veľa čítali. Jednak sme mali spolu mnoho spoločného a jednak som v ich prítomnosti mala pocit, že mi rozumejú viac ako ktokoľvek iný. Boli totiž svedkami toľkých príbehov, že sa im ten môj vôbec nezdal čudný. Viac počúvali, menej mi skákali do reči. Viac sa zaujímali, menej odsudzovali. Viac chápali, menej krútili hlavou… A preto odvtedy, keď mi niekto povie, že rád číta, viem, že si budeme rozumieť. Rovnaké pocity som mala, aj keď som na internete natrafila na slová od Amandy Lovelace – svojskej autorky niekoľkých kníh, ktorá sama prelúskala tisícky ďalších príbehov. S niektorými ľuďmi sa vlastne nemusíme vidieť, no napriek tomu môžeme mať pocit, že nám hovoria z duše.