Tag
Mala som strach… bála som sa byť bez teba v tomto mrazivom svete plnom tvárí, ktoré ale nemajú skutočný výraz, ktorým chýba pohľad, ktorý nám niečo prezradí… Bola som plná hnevu, plná sĺz, ktorým som zakazovala vyjsť von… Občas som si nebola istá sama sebou, svojím rozhodovaním, svojimi myšlienkami a TO je niečo, s čím som sa odmietala zmieriť…
Často som premýšľala, čím to je, že nás rozchody zasahujú vo väčších mierach ako čokoľvek iné, ako akákoľvek iná strata… a myslím si, že na rozchodoch je ťažké práve to, že neprichádzame len o niekoho. O nejakého človeka, s ktorým sme mali niečo spoločné, možno o človeka, ktorý nás do hĺbky poznal, a mali sme radi práve ten spôsob, akým sa k nám správal, ako sa o nás staral a ako nám rozumel…
Slnko nesvieti len pre jednu lásku… tak ako môžeme stratiť zem pod nohami, pretože vzlietneme plniť si svoje sny… takisto môžme stratiť lásku, o ktorú sme sa tak starali.
Lásku, ktorú sme si strážili, ktorú sme chránili pred chaosom a nepochopením. Môžeme ju stratiť, lebo nikdy sme ju skutočne nevlastnili.
Aký čas musí prejsť, aby sme si mohli povedať, že sme v poriadku? Že necítime žiadne zlé pocity voči sebe a tomu, ako to dopadlo. Bude to vôbec niekedy v poriadku? Tak, že sa nebudem do minulosti dívať s bolesťou?
Rada by som verila, že je to možné, ale niekedy nestačí len „prepáč.“
Nečakala som, že sa vrátiš. Nečakala som, že si to rozmyslíš. Nechala som ťa ísť, lebo viem, že ľudia odchádzajú.. Lebo musia… To, čo ale po tebe zostalo, sa nedá porovnať s ničím. Zanechal si prázdno. Tak neskutočné prázdno, že som niekedy musela presviedčať samú seba, že si naozaj bol súčasťou môjho života. Že si nebol len môj ďalší výmysel. Odišiel si a nezostalo nič. Odstránila som všetko, čo mi ťa mohlo pripomínať, každý darček, obľúbený hrnček. Vymazala som každú fotku, číslo a zrušila som priateľstvo.
Hovoríš, že ti chýbam. Hovoríš, že sedávaš pri okne, keď prší a cítiš moju neprítomnosť. Chýba ti môj zhorený puding, moje nočné telefonáty, ktoré ti tak vadili. Vraj ti chýbajú všetky moje nedokonalosti, všetko to, čo si tak nemal rád. Všetko, za čo som sa bezvýznamne miliónkrát ospravedlňovala a ty si to nikdy neprijal. Všetky tie začiatky hádok. Hovoríš, že viníš sám seba za to, že som odišla. Ako sa myšlienkami dostávaš ku mne, cítiš prázdnotu vo svojom srdci. Cítiš všetky tie pocity, ktoré si si nemyslel, že pocítiš…
