Značka
Je 8. október 23:00. Deň, ako každý iný, ale internet zaplavila “mediálna vojna” Dary a Rytmusa… a mne to nedá sa nevyjadriť.
Bodaj by zabudnutie bolo také ľahké. Bodaj by stačilo vymazať fotky, bloknúť profil a tým by to skončilo. Bodaj by sa dala minulosť pochovať. Lenže sa nedá. A možno aj vďaka Bohu. Minulosť sme my. Je to každá jedna časť nás. Každá jedna myšlienka, každá jedna jazva na duši, každá jedna skúsenosť, to všetko je naša minulosť.
Keď si mi povedal, že už neprídeš, najprv sa mi zastavil dych a potom som sa rozbila na tisíc kúskov. Zostala tma. Tma v mojej hlave, v mojom srdci. Cítila som sa ako vyrabovaný obchod – prázdna. Nechápala som, že sme sa v stredu ráno mohli vedľa seba zobudiť a v sobotu večer mi pri rozlúčke povieš toto. Spýtala som sa prečo? Povedal si, že máš pocit, že toto nie je tá správna cesta. Ale ja som znovu položila otázku prečo, a ty si mi nevedel dať odpoveď.
Vždy bol taký všímavý, nežný a neodolateľný, vždy tu bol pre mňa a nikdy nezabudol. Sedával pri mne a počúval, ako mi tlčie srdce, ako pomaly dýcham. Sedel a čakal, kým nezaspím, a potom ma ešte chvíľku pozoroval, ak by som sa náhodou prebrala.
Bol to môj muž, bol to môj najlepší priateľ a nenahraditeľná osoba v mojom živote. Osoba, ktorá ma zmenila, ktorá spravila z malého ustráchaného dievčaťa silnú sebavedomú ženu. Človek, ktorý veril v niečo, čo som sama v sebe nemohla nájsť.
Bol to deň, nie ten šťastný, no je za mnou a je to už dlho, odkedy som na teba myslela. Pretože som si vtedy sľúbila jednu vec, a to, že ťa vymažem zo svojich myšlienok, ktoré by mi kazili ďalšie dni, kvôli ktorým by som sa necítila dobre. Spokojne. Pretože som sa chcela cítiť dobre, chcela som sa smiať a žiť ďalej, nechcela som sa trápiť nad niečím, čo očividne za to ani nestálo.
Nad tebou…
Začalo sa to zlomeným srdcom. A to, čo sa zdalo byť koncom, je teraz začiatkom. Dodnes počujem ten zvuk lámajúceho sa srdca, keď som ho videla odchádzať. Nepredstavoval totiž iba moju najväčšiu lásku, ale aj najlepšieho priateľa, jediného človeka na svete, ktorému som verila. Bol pre mňa všetkým. No osud je už taký, vezme nám toho, kto pre nás znamená príliš veľa.
Peklo je slabé slovo na označenie toho, na čo sa zmenil môj život.
Myslela som si, že to, že na teba nemôžem zabudnúť, je len prechodný stav. Ale trvá už akosi pridlho.
No aký čas je dosť dlhý, aby aspoň jeden z nás zabudol na to, čo sme spolu prežili? Hádali sme sa a ľúbili ako s nikým dovtedy. Napriek tomu, že všetci okolo nás sa vzájomne klamali a klamali aj nám, k sebe sme boli vždy úprimní. Dokázali sme si úprimne priznať, že to ďalej nejde. Že nemôžeme byť spolu, aj byť šťastní súčasne.
