hosť

Už sa nehnevám. Už nekrútim hlavou nad tým, čo kto urobil, nepovedal, zamlčal alebo zabudol. Už v sebe nenosím tú večnú potrebu vysvetľovať, obhajovať, zachraňovať. Možno som bola taká kedysi – až príliš ochotná všetko chápať a všetko ospravedlňovať. Dnes už nie som. Nie preto, že by som stratila empatiu. Ale preto, že som ju konečne začala obracať aj k sebe.

Neviem, prečo sa čuduješ…
Prečo ťa zrazu znepokojuje môj pokoj, po ktorom si tak dlho túžil. Prečo ti zrazu chýba môj hlas, keď si ho predtým nepočúval a vyhýbal si sa akýmkoľvek diskusiám. Prečo sa ti nepáči, že už sa nevraciam, keď som sa toľkokrát vracala z miest, kam ma dohnalo len tvoje mlčanie. Nie si už z toho unavený? Lebo ja áno…

Možno si myslíš, že sa to ešte zmení. Možno si hovoríš, že každý má svoje slabé stránky a že mu musíš dať viac času. Možno si sama pred sebou ospravedlňuješ veci, ktoré ťa trápia, pretože ho miluješ. Možno sa bojíš, čo bude, ak sa rozhodneš pre radikálny krok. A možno si už príliš unavená na to, aby si si priznala, že niektoré vzťahy jednoducho nemajú budúcnosť.  

Vezmi si ho. Naozaj. Nehovorím to s iróniou, ani so zášťou. Ak si myslíš, že si vyhrala, prosím, teš sa z toho. Ale skôr, než pocit výhry začneš prežívať naplno, chcem ti povedať pár slov.  Nie preto, aby som ťa ranila. Nie preto, aby som ti pripomenula, že si bola tou druhou, tou, čo niečo rozbila. Skôr preto, že ak si naozaj presvedčená, že tento muž je ten pravý, mala by si vedieť, čo ťa čaká. 

Viem, že sa tieto slová k tebe nikdy nedostanú. Ale napriek tomu ti musím niečo povedať. Nie kvôli tebe, ale kvôli sebe. Aby som si to všetko raz a navždy vyjasnila. Možno si myslíš, že si ma zničil. Že tie mesiace plné manipulácie, zhadzovania a tvojich nálad ma rozbili na kúsky. Že už nikdy nebudem taká, aká som bola predtým. A vieš čo? Máš pravdu. Už nikdy nebudem tou ženou, ktorou som bola. Ale nie preto, že si ma zlomil.