hosť

Drahý muž, možno si sa aj ty, tak ako väčšina z nás, ocitol vo vzťahu, ktorý ti vyhovoval. Ona ti poskytovala pocit, že si jedinečný, že si pre niekoho centrom jeho malého vesmíru. Bolo o teba postarané, pretože – ako to už chodí – o tých, ktorí sa o nás nestarajú tak, ako by sme chceli, sa my staráme o to viac mysliac si, že sa raz niečo zmení. Možno práve zvažuješ, či ju miluješ a či je práve ona ženou, s ktorou prežiješ zvyšok života.

Čo pre teba znamená život? Je to čas, ktorý máš k dispozícii, a ty ho môžeš akokoľvek využiť? Je to šanca, ktorú si dostala? Je to šťastie, alebo trápenie, ktoré sa pomaly vlečie, a ty sama nevieš, ako pred ním ujsť? Aj ja som si nedávno túto otázku položila. Bolo to vo chvíli, keď som mala pocit, že sa mi všetko zrútilo. Vtedy som sa obzrela za seba a pospomínala na pár rokov dozadu.

Neverím na osud, karmu či Boha. Všetky tie reči mi prídu ako rozprávky, ktorými sa upokojujú tí, čo nie sú schopní vziať svoj život pevne do svojich rúk. Takisto si celkom nemyslím, že sa každému vráti to, čo dal, zasial, ponúkol či urobil. Možno sú niektorí ľudia demonštráciou toho, že je toto tvrdenie pravdivé, no potom sa pozriem na niekoho iného a nemôžem uveriť, že sa mu darí, že mu je dobre a všetko mu vychádza tak, ako chce. 

Vedela si, že takto ďalej nechceš byť. Že nechceš, aby to ostalo tak, ako to je, no nemala si potrebu riešiť to. Nemala si tú potrebu rozvíjať sa a formovať. Nechcela si sa posunúť. Prežívala si s vedomím, že to nejako dopadne. Že sa to raz zmení. Že to raz bude možno inak. Nevedela si, čo chceš, pretože si si myslela, že to nie je reálne. Chcela si to iba naoko. 

Čím dlhšie už nie sme spolu, tým viac pozorujem stopy, ktoré po tebe zostali. Sú to letmé a nepatrné otlačky na mojej duši, ktoré si po sebe zanechal. Kedysi boleli. Vždy, keď som sa ich dotkla. No dnes mi vyčaria úsmev na tvári. Je to úsmev, z ktorého razí neuveriteľný pokoj. Pokora, spokojnosť a vďačnosť. Vďačnosť za to, že som mala možnosť prežiť časť môjho života po tvojom boku.

Dlho som sa toho bála. Toho, že ťa niekde stretnem a ja na ten pohľad nebudem celkom pripravená. Vlastne dosť pochybujem o tom, či sa na to dá pripraviť. Nie vždy totiž chceme stretnúť ľudí, o ktorých sme si mysleli, že z nášho života nikdy neodídu. Ten pohľad bolí. Pripomína nám, čo všetko sa nenaplnilo, a ako veľmi nás to bolelo. No stalo sa to. Dnes som ťa videla. S ňou. A ja som vďaka tomu tak veľa pochopila…