hosť

Čakala som na teba, aj keď som vedela, že neprídeš. Stála som na nefunkčnej vlakovej stanici, kde už roky neprichádzal vlak, ale ja som verila, že príde zmena. Kvôli mne… Naozaj? Svet sa pre jednu osobu nezmení, môžem zmeniť svoj svet, avšak nie niekoho iného. Žiaden vlak nepríde, žiadna správa nepríde. Časť vo mne je s tým zmierená. Už som unavená z čakania na vlak, odchádzam zo stanice… Sadám si na neďalekú lavičku. Rozhliadam sa okolo. Prechádzajú okolo mňa ľudia, niektorí si ma ani nevšimnú, iní na mňa hľadia a snažia sa precítiť môj pohľad. Môj pohľad každým len prechádza… Premýšľam. Nad tebou, nad sebou, nad tým, ako uzatvoriť to nekonečné čakanie.

Prajem si, aby si bol viac vďačný za maličkosti vo svete. Ako za úsmev okoloidúceho, ako za prianie pekného dňa, ako za zakývanie malého dievčatka, ako za opýtanie sa, ako sa máš, ako za pustenie niekoho pred seba pri pokladni, ako za slová dávaj si pozor. Prajem si, aby si bol za pár drobností vďačný, aby si v nich videl to čaro, tú dobrotu čo i ja. Moc si to prajem, lebo som zistila, že len vďačnosťou si ťa vďačnosť nájde. Prajem si, aby aj ty si bol taký a našli by sme sa v tomto veľkom bludisku nazývanom život.

Len čas a skúsenosti nás naučia, kto je tu pre nás, kto je tu, aby nám pomohol, aby nás podporil, potopil, utopil či zachránil. Myslím si, že každý jeden človek, ktorý nám skríži v živote cestu, má dôvod, má význam, má silu, má slabosť, má všetko, a pritom nič. Púšťame si ľudí do našich životov a veríme, že s nimi niečo zažijeme. Dajú nám lásku, dajú nám silu, dajú nám nádej, dajú nám spomienky. Niektorí nám dajú chvíľkové momenty, niektorí nám dajú večné okamihy a niektorí nám dajú poučné chvíle. Občas sú dobré a občas sú aj zlé.

Naozaj, dokedy chceš čakať a dávať si nádeje? Dokedy? Dokedy chceš veriť, že na teba myslí, aj keď on naozaj, ale že naozaj nemyslí. Nezáleží mu na tebe, nezáleží mu, ako vyzeráš či nevyzeráš… Jednoducho si mu ukradnutá. Bolí to, viem to, bolí to aj mňa. To, že ja sa snažím. Zverejňujem si na sociálnych sieťach rôzne fotografie, rôzne pesničky, posielam mu signály… Ahhh, on si ich pravdepodobne ani nepozrie, aj keď vidíš videné. Prejde to očami a ide ďalej, v tom jeho živote, do ktorého sa tak moc chceš vtlačiť. 

Ublížil ti. Podvedl tě. Zlomil ti srdce. Opravdu už ale nikdy nebudeš věřit na lásku?
Tuhle otázku si kladu už dost dlouho. Vždycky jsem si myslela, že jsem dost silná osoba, kterou nic nerozhází. A pak jsem si pustila do života někoho tak moc blízko, že jsem zapomněla sama na sebe a když mě podvedl, zlomil mi tím srdce, tak jsem si nedokázala představit, že ještě vůbec někoho dokážu mít někdy ráda. Ale díky tomu jsem přišla na tolik věcí, o které bych se chtěla podělit a o kterých vím, že zrovna dnes je někdo potřebuje slyšet jako jsem je tenkrát potřebovala slyšet já.

A tak tu sedím naposledy. S tebou. Pozerám sa na teba, usmievam sa, strácam sa v tvojich očiach. Rozprávam ti, ako veľmi si mi chýbal, ako som ťa všade hľadala, rozprávam ti všetko, čo sa udialo, kým sme boli bez seba, uisťujem ťa, že aj keď mi prišiel ten čas nekonečný, jediný, kto v mojom živote bol, jediný, kto bol ako v mojom srdce i v hlave, si bol ty. Len ma počúvaš, usmievaš sa, pozeráš sa mi do očí. Pýtam sa ťa, že či aj ty mi chceš niečo povedať, len krútiš hlavou, že nie. A tak pokračujem. Chcem ti toho toľko povedať.