hosť

Pamätám si ten deň, keď sa naše pohľady stretli prvýkrát. Po prvýkrát som také niečo cítila v duši. Netušila som, čo to je, ale časom som na to prišla. To, čo som vtedy cítila, bola láska na prvý pohľad. Pamätám si tú iskru v tvojich očiach. Pozrel si sa na mňa, opätoval si mi úsmev a ja som už v kútiku svojej duše vedela, že si ten pravý. 

Na dne jej srdca leží tajomstvo, ktoré nikdy nikomu na tomto svete nepovedala. Je tam predstava toho človeka, ktorý je pre ňu najdrahším a bližším než čokoľvek iné…
Usmieval sa. Bol šťastný a vďaka tomu bola šťastná aj ona.

Spomienky na teba pripomínajú príliv a odliv. Chodia ku mne vo vlnách, ktoré nemajú žiadnu pravidelnosť, jednoducho sa v mojej mysli objavia, kedy sa im zachce. Odídu aj prichádzajú samy, bez toho, aby som sa voči tomu vedela vzbúriť. Niekedy si na teba len tak spomeniem, ani sama neviem prečo, no zasa vtedy s istotou viem, že ma čakajú premárnené dni.

Keď nastane čas, že ženské srdce je pripravené na lásku a reálne ju aj dosiahne, všetko sa zdá byť krásne a neopakovateľné. Vzťah naberá na obrátkach a jeho vážnosť sa stupňuje. Prečo ale tak veľa vzťahov z ničoho nič končí? Pravdou je, že žiadne z ničoho nič neexistuje. 

Nájsť toho pravého alebo tú pravú je niekedy poriadna skúška. Nájdeme pritom hranice svojej trpezlivosti, stratíme ilúzie a po xtom neúspešnom pokuse upadáme do beznádeje. Aj ja som sa v tomto svete dlho cítila sama. Akoby to nikto okolo nemyslel vážne. Zdalo sa mi, že sme nejako prestali chcieť lásku a chceme len niečo, čo sa na ňu podobá, no chýba tomu trvácnosť a iskra…

Nikdy sa nebudem červenať ako pravá dáma a nikdy sa o teba len tak neopriem, keď mi bude ťažko. 

Už nežijeme v 18. storočí, keď ženy mohli dôverovať v pravé gentlemanstvo mužov a v nevinné prechádzky v parku pri mesiačiku.