hosť

Často počúvam od iných ľudí, aké mám dobré srdce. Že vraj rada pomáham a myslím na dobro iných. Nejdem to popierať, pretože to tak naozaj je. Chcem pre každého len to najlepšie. Keď niekto za mnou príde a potrebuje pomoc, nikdy mu nepoviem nie. Každého jedného človeka mám úprimne rada.

Každý z nás stretne človeka, ktorý ho zmení. Pod jeho vplyvom a kvôli tomu, ako veľmi nás zranil, sa jednoducho vyformujeme tak, že sa miestami prestávame spoznávať aj my sami. Slovo láska v nás vzbudí úplne iné pocity. Slovo dôvera má zrazu trpkú príchuť. A šťastie… to je zrazu niečo, čo nevieme presne definovať.

Na svete je toľko ľudí, ktorí sa už lásky boja. Majú strach opäť niekomu zveriť svoje srdce, pretože to už raz urobili. Vložili to najcennejšie, čo mali, do rúk niekoho, komu dôverovali. Koho milovali a mysleli, že s ním bude zaobchádzať opatrne, no mýlili si sa. Dočkali sa len toho, že si o niečo neskôr zbierali úlomky svojho srdca zo zeme.

Všetko, čo bolí, si žiada čas. Veľa času. A to, čo bolí na duši, čo nám bráni v spánku a umára nás to do vyčerpania, o to viac. Ak ťa bolí srdce, nikam sa neponáhľaj. Dopraj si toľko času, koľko potrebuješ, a nič nesiľ. Nepýtaj sa, prečo to ešte stále bolí, neviň sa za to, že niečo cítiš. Je to to najhoršie, čo môžeš urobiť.

Chcela by som zabudnúť na to všetko, čo sme spolu zažili. Každú jednu spomienku by som si vymazala z mysle a všetky pocity, ktoré sú s nimi späté, zasa zo srdca. Chcela by som každé ráno vstávať bez myšlienok na teba a opäť sa cítiť šťastná a slobodná. Vieš, že som už aj zabudla, aké to je?

Myslím, že v našom živote nikdy nenastane fáza, kedy sa prestaneme učiť. Zastávam názor, že tie najcennejšie informácie a životné lekcie získavame práve vtedy, keď nesedíme v školských laviciach. Keď sa ocitneme životu zoči-voči a žiaden učiteľ nám nenazerá ponad plece. Sme tak odkázaní len sami na seba, na svoju intuíciu a na to, čo cítime alebo necítime.