hosť

Občas sa pýtam, kedy to prejde. Všetky tie noci, kedy nedokážem zažmúriť oči, myseľ sa spustí na voľnobeh a spomína na teba. Na to všetko, čo bolo medzi nami, a potom sa to kamsi pominulo. Stratilo sa to ako nádej, ktorá žila len v nás dvoch. Kým na teba nezabudnem… Nechcem voči tomu bojovať.

Viem, že doba je taká, aká je, a ten, kto sa nevie pochváliť tým, čo si vybudoval, nie je podľa iných úspešný. Ale čím viac tento trend budeme podporovať, tým to bude horšie. Ak sa niekedy zamyslím nad konaním a správaním iných, je mi smutno. Je mi ľúto tých duší, ktoré sa večne za niečím naháňajú, a pritom si neuvedomujú, že to najdôležitejšie im uniká.

„Každý koniec je nakoniec šťastný.“ Toto bola veta, ktorú som jedného dňa začula. Išla som po ulici a zrazu mi to udrelo do uší. Viac než hodinu som nad tým premýšľala. Jednoducho ma to hneď očarilo. Vtedy som ešte netušila, ako veľmi táto veta ovplyvní môj život. Dnes už viem, aké veľké množstvo pravdy sa v nej ukrýva.

Nik neprepláva týmto svetom bez toho, aby nepocítil ostré pichnutie pri srdci. Preto ti chcem povedať, že nie si jediná, ktorá sa cíti, že sa všetci otočili voči nej. Je v poriadku, že si dovolila takýmto pocitom, aby načas osídlili tvoju dušu. Podľa mňa to iba naznačuje niečo, na čo môžeš byť hrdá – stále v sebe ukrývaš srdiečko, ktoré je zraniteľné a ktoré sa pred ľuďmi nadobro neskrylo.

Často sa na našu generáciu pozerá ako na egocentrikov, ktorí pri prvom probléme vo vzťahu zdrhnú. Zbalia si veci a s pocitom slobody začínajú hľadať ďalej namiesto toho, aby sa snažili ten vzťah nejako zlepiť. Je to dobré, alebo zlé? Mnohokrát sa pýtam, čo by s nami bolo, ak by sme k láske ako takej pristupovali rovnako ako naši starí rodičia.