hosť

Zo začiatku bolo všetko pekné. Povedala by som, že až dokonalé. Prežívala som pocity šťastia a radosti. Vedela som, že vždy budeš pri mne stáť, nech sa bude diať čokoľvek. Užívali sme si spoločné chvíľky plné radostných okamihov. Mnoho zážitkov sme spolu zažili. Milovali sme naše životy, ktoré do seba bezchybne zapadali.

Neľutujem nič z toho, čo som urobila, ale ak by som mohla niečo zmeniť, nebála by som sa toho. Mnoho vecí by som urobila skôr, menej by som váhala, nachádzala by som v sebe menej trpezlivosti a prestala by som pasívne čakať, kým sa isté veci zlepšia.
Pretože ony sa nezlepšia…

Už to nie je také čerstvé. Keď začujem tvoje meno, nemám pocit, že ma ktosi oblial studenou vodou. Už je to… o slovách, ktoré ostali nedopovedané. O spomienkach na dotyky, ktoré tak hriali. Už sa len pýtam otázky, ktoré možno nevieš zodpovedať ani ty a ja už vôbec nie. Mysľou mi pri spomienke na teba prebehne iba jedno… Chýbaš mi ešte?

Kto z nás neurobil vo svojom živote nejakú chybu… Niečo, čo ľutuje, alebo čo by zmenil. Urobil by to inak, za iných okolností, prípadne to neurobil vôbec. Myslím si, že taký človek, čo by niečo nechcel zmeniť či napraviť, neexistuje. Možno musíme občas stúpiť vedľa, aby sme znova našli ten správny smer. Možno sa len vďaka chybám máme utvrdiť v tom, o čom pochybujeme.

V to ráno som šla sama na kávu a ani doteraz neviem, prečo som to urobila. Nemám to vo zvyku, rána mám spojené s naťahovaním sa v posteli a nachádzaním motivácie, prečo vstať skôr ako desiatej. My ľudia pracujúci z domu si tento luxus vyspávania do doobedňajších hodín môžeme dovoliť bez výčitiek. No vtedy to bolo iné…

Snažila som sa prísť na to, kedy sa to celé vlastne začalo. Kedy sa z nevinnej lásky, ktorá hriala, stalo peklo. Pretože áno, tak to vnímam teraz, keď som sa od toho odpútala. Ako peklo, v ktorom som doslova horela zaživa. A nájsť odpoveď, kedy to celé prepuklo, sa mi nepodarilo. Zrazu len prišiel ďalší deň a ja som si uvedomila, že to, čo je medzi nami, už nie je láska…