hosť

Ak vidím alebo sa dopočujem, že sa niekomu doslova zosypal celý život, trochu mu potajme závidím.  Zvláštne? Vysvetlím… Mne sa to pred časom stalo tiež. Ubehla odvtedy už nejaká doba, aby som to mohla spätne zhodnotiť. Bolo to obdobie, kedy som prišla naozaj o všetko. O prácu, priateľa, rodinu, bývanie…

Kto raz niečo sľúbi, mal by to dodržať, nech už je ten sľub akýkoľvek, nech už povedal čokoľvek a možno to sľubom ani nebolo. No každý z nás by si mal stáť za svojím slovom a vedieť, kedy čo vyrieknuť, aby sme to neskôr nemuseli ľutovať a zahladzovať svoje chyby. Pretože len vtedy vznikajú v živote nedorozumenia a nielen v tom našom… Predovšetkým tým zamávame životom niekoho, kto sa v tom ocitol nevinne.

Nie každý vzťah vypáli tak, ako na začiatku čakáme a predpokladáme. Niektorí ľudia s nami zostanú len krátko, niektorí určitú časť nášho života a tí praví sú pri nás po celý život. Ale práve tí, ktorých som spomenula ako prvých, v nás zanechajú najsilnejšiu stopu, aj keď mali najmenej času na to, aby s nami pobudli. Ide najmä o ľudí, ktorí zmiznú bez slova, ktorí ublížia a potom zdupkajú preč.

Možno si to ty a možno som to ja, čo sme si neboli súdení. Dali sme si mnoho šancí, možno som ich dala iba ja tebe, ale aj tak to nevyšlo. Sama seba sa ešte stále pýtam, kde sa stala chyba, veď sme sa milovali.
No možno to tak nebolo. S odstupom času si uvedomujem, že som milovala iba ja.

Keď nastane noc a celý svet stíchne, ponorím sa do seba a premýšľam. Vždy moje úvahy skončia rovnakou otázkou… odišiel si vôbec? Určite nie z môjho srdca, pretože odtiaľ ťa vyhnať nejako neviem.
Áno, už tu nie si. Už ťa nemôžem objať, ani sa ti vyžalovať, keď som mala zlý deň. Ale stále ťa ľúbim rovnako.