hosť

Každý si vysníva nejakú cestu životom. Vysníva si prácu, dokonalého muža svojho života – takú tú osudovú lásku, budovanie šťastnej rodiny, domova… Pekne po poriadku, so správnou osobou, v správnu chvíľu, v pravý čas.
No život má zvláštny zmysel pre humor a vie to poriadne dokonale premiešať.

Najhoršie, čo človek môže urobiť, je to, ak sa rozhodne zostať na mieste. Vo výhľade má odbočku vpravo i vľavo, cesta pred ním je tiež akási iná, a to ho vyľaká. Pozrie sa pod svoje nohy a bojí sa urobiť čo i len jediný krok. Má obavu z toho, že čosi na tej starej ceste bude musieť zanechať. Hoci mnohokrát ide o niečo, čo ho ťaží a možno i zraňuje. No predsa len ostáva na tom istom mieste…

Toľko slov, ktoré si mi povedal… Toľko viet, ktorým som uverila a ktoré som považovala za pravdu, čo sa nemôže zmeniť. Nikdy. Proste som mala pocit, že s tebou je to naozajstné, že to tak už bude naveky.
Ale ty si sa to rozhodol zmeniť. Bezo mňa, bez toho, aby si sa zamyslel nad tým, že tým porušíš svoj sľub, že mňa to zraní, že viac nebudem veriť nikomu a ničomu.

Obaja sme urobili maximum. Ale mne už dochádzajú sily. Som vyčerpaná z tých hádok, z neustáleho uzmierovania, z toho, že sa všetko stále iba opakuje. Keď si niečo povieme, platí to možno tak pár dní, ale potom sa to celé začne od začiatku. Chcela som… Naozaj som chcela, aby sme si raz celí šťastní mohli povedať, že sme to dokázali.

Nemám rada, ak sa cítim neisto, ak neviem, na čom som. Vtedy začínam pociťovať, že niečo nie je v poriadku, a ako som sa mohla rokmi naučiť, pochybnosti sú začiatok konca. Len čo začnem premýšľať nad niečím, o čom by som premýšľať nemala, viem, že o chvíľu na to sa dozviem niečo, čo ma bude mrzieť. A takisto to bolo aj s tebou…

Ak vidím alebo sa dopočujem, že sa niekomu doslova zosypal celý život, trochu mu potajme závidím.  Zvláštne? Vysvetlím… Mne sa to pred časom stalo tiež. Ubehla odvtedy už nejaká doba, aby som to mohla spätne zhodnotiť. Bolo to obdobie, kedy som prišla naozaj o všetko. O prácu, priateľa, rodinu, bývanie…