hosť

Niekedy sa len tak zastavím a premýšľam nad tým, či žijem život, s ktorým spokojná. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že áno. Nič mi nechýba, hoci stále snívam o niečom lepšom, a myslím si, že žijem tak, aby som nikomu neubližovala. Ale potom to príde… v duchu si poviem, že by som chcela viac… Viac snívať, viac riskovať, viac žiť naplno – tak akoby zajtrajšok neexistoval.

Mám pár slov, o ktoré by som sa rada podelila. S tebou, s tebou a aj s tebou… S každým, kto je ochotný čítať a zamyslieť sa nad významom nasledujúcich viet. Som úplne obyčajné dievča, ktoré si o sebe nemyslí, že zhltlo všetku múdrosť sveta, no tak trochu dúfa, že by jeho slová mohli niekomu pomôcť.

Keď som bola mladšia, veľmi som túžila po šťastí. Najprv som nevedela, v čom a kde ho presne nájdem, a potom, keď som to zistila, nemala som ani len poňatie, ako ho dosiahnuť a pevne uchopiť do svojich rúk. Všetko, čo by som pre to musela urobiť, si vyžadovalo risk. A ja som sa bála, že ak sa o to aspoň pokúsim, stratím aj to, čo už mám.

Prešlo už pár rokov, odkedy sa to dievča vo mne úplne stratilo. V ľuďoch, vo svojom strachu, vo svojich myšlienkach aj vo svete samotnom. Cítilo sa, akoby bolo na celej zemi úplne samo, hoci každý deň stretávalo desiatky ľudí. Medzičasom vyrástlo a stala sa z neho žena, ktorá tie roky predtým vníma ako zlomové. Vďaka nim je na seba hrdá, pretože to, čomu to dievča v nej muselo čeliť, nebolo ľahké.

Viem si predstaviť, ako si práve hovoríš, že som sa zmenila, ako sa potichu pohŕdavo usmievaš a myslíš si, že si svoje rozhodnutie premyslím. Dlhý čas to tak bolo. Stačilo mi jedno prepáč… Odpúšťala som, pribehla som, robila som všetko pre to, aby sme boli spolu, nech si už ty robil čokoľvek. A tu ide práve o to, čo robíš ty. Neviem, či si uvedomuješ, ako ma to zraňuje, ale myslím si, že teraz je to už jedno…

Povedali sme si toho mnoho, na konci sme si to dokonca vykričali. Chceli sme zo seba dostať všetku bolesť, ktorú sme cítili, aj krivdy, ktoré nás ranili. Bol to súboj našej hrdosti, nič viac. Nezvládli sme to, prestali sme sa správať ako ľudia, ktorí už dovŕšili dospelosť. Máš pocit, že sme si povedali všetko? Pretože ja nie. To najdôležitejšie zostalo nevypovedané, no myslím, že je to zároveň tým, čo ti už nikdy nepoviem.