Značka
Šťastný koniec… Ten si želáme všetci. Život bez problémov, prekážok a nedorozumení, ktoré nám bodajú ostré šípy do srdca. Ale realita je niekedy úplne iná. Tie prekážky prídu a tvoja myseľ je zamestnaná otázkami, ktoré by si najradšej zahnala do kúta. Ty sama však vieš, že to nepomáha, že nemožno naveky zatvárať oči pred niečím, čo ťa neskôr tak či tak doženie a úplne zlomí.
Dlho som si to nechcela pripustiť. Hľadala som ospravedlnenia, snažila som sa pochopiť tvoje konanie. Mnohokrát som našla lepšiu výhovorku, akú by si si vymyslel ty sám, pretože ja som neobhajovala len teba, ale predovšetkým nás. Nás dvoch, teba i mňa. A to všetko len preto, lebo som verila, že sme si súdení a raz každá búrka prehrmí. V skutočnosti som len naťahovala čas a predlžovala tým moje trápenie.
Čím ďalej, tým viac mám pocit, že sa zo sveta, toho reálneho, v ktorom sa stretnú dvaja ľudia tvárou v tvár, vytrácajú skutočné rozhovory. Dialógy o tom, ako sa cítime, prečo sa tak cítime, čo v živote chceme a čo zasa nie. Nevravím, že sa rozprávame málo… Niekedy sa mi zdá, že tých slov poskladaných do nekonečných viet, je až príliš. No na druhej strane strácajú význam. Svoju podstatu, svoj účel…
Si skutočne šťastná? Aj ja som túto otázku nedávno dostala. A popravde, nevedela som na ňu odpovedať. Nemôžem tvrdiť, že by som bola vyslovene nešťastná. Smutná, zrutená či zúfalá. To určite nie. Dokážem sa pre niečo nadchnúť, občas ma zaskočí chvíľa, ktorá ma úprimne dojme… Skôr som vďaka tejto otázke prišla na to, že vlastne neviem, čo si pod pojmom šťastie predstavujem…
Všetci rad do radu si prajeme byť nájdení, byť milovaní, byť niečím a pre niekoho výnimočným. Avšak toto už i sami zažívame – úprimnú lásku, stavanú nielen zo svetlých, ale aj z tých tmavých stránok. Pri každom pohľade do zrkadla vidíme odraz niekoho, o kom často pochybujeme. Na druhej strane tam ale vidíme osobu, ktorá aj napriek všetkému stále stojí tu.
Možno sa ti to zdá ako klamstvo, ale pravdepodobne viem, ako sa cítiš. A možno ti to vraví každý, ale ty nikomu neveríš. Všetky tie pocity, ktoré by si si najradšej vyškrtla z duše, dôverne poznám. Beznádej. Zúfalstvo. Zmätok. Smútok. Ľútosť. Hnev. Pocit, že sa nevieš pohnúť z miesta a stojíš tam, kde si, akosi pridlho, hoci by si sa najradšej rozbehla vpred a viac sa neobzrela…
