hosť

Opäť som sama… Nič nové, niečím podobným som si prešla počas svojho nie tak dlhého života už niekoľkokrát. Smútok striedajú svetlejšie chvíľky, kedy mám pocit, že som zasa slobodná a začínam sa tešiť na nové začiatky. Nezvyknem vešať hlavu, ak mi niečo nevyjde. Viem, že nič nie je stratené. Ale mám úplne iný zvyk…

Jednou z najťažších vecí, s ktorými sa my ľudia musíme vyrovnávať, je odchod osoby, ku ktorej niečo cítime. Až vtedy, keď sa s ňou z hocijakého dôvodu musíme rozlúčiť, prídeme na to, čo konkrétne pre nás znamenala. Občas odídu i tí, ktorých prosíme, aby zostali, niekedy nie je iná možnosť ako tá, že naopak musíme odísť my. Aby sme ochránili samých seba… A potom sú tu tí, ktorí sú s nami, nech sa deje čokoľvek, a práve na nich záleží…

Našla som niečo, čo ma zabolelo pri srdci. Vlastne niečo, čo mi tú bolesť spôsobilo. Našla som spomienku – hmotnú a pre niekoho úplne obyčajnú. Viem, že pre iných by nič neznamenala. Je to papier, z ktorého by sa na cudzích ľudí pozerali dvaja iní cudzí ľudia. Dve tváre, ktoré vyzerajú šťastne a zamilovane. My dvaja pred rokmi…

Ľudia radi rozprávajú aj to, čo nie je pravda. Hlavne keď sa im to hodí, keď tým môžu niečo dosiahnuť. Často vypustia z úst klamstvo len preto, aby niečo získali, a vôbec im neprekáža, že tým narobia veľa škody. Že niekto sa kvôli ich klamstvu bude cítiť zradený a nebude chápať, ako je možné, že iní ľudia klamú s toľkou ľahkosťou.

Ešte pred niekoľkými mesiacmi som zvykla hľadať všetko to, čo mi chýbalo, tam vonku. Dúfala som, že to nájdem, že to, po čom túžim, mi dá niekto iný, a dokázala som sa nesmierne hnevať, ak sa tak nestalo. Akoby to bola chyba, ktorej sa dopustil niekto druhý. Nerozumela som tomu, prečo ja to šťastie nedokážem nájsť a prečo mám pocit, že čím viac hľadám, tým viac strácam…