hosť

Nikdy som fráze: „Čo ťa nezabije, to ťa posilní,“ neprikladala hlbší význam. Táto veta jedným uchom vošla do mojej hlavy a druhým vyšla von bez toho, aby som sa nad ňou zamyslela.

Až nedávno som ju začula opäť a musela som priznať, že sa v nej skrýva veľa pravdy.

Chcela by som ti niečo povedať. Alebo vlastne… ani sama neviem, či chcem, aby si to vedel. Veď sa obaja hráme, že sme vyliečení, že to už prebolelo a rozchod v nás nezanechal žiadnu hlbokú stopu. Boli dokonca časy, kedy sme sa predbiehali v tom, kto z nás je už viac oukej. Na sociálnych sieťach aj pri náhodných stretnutiach na chodbe pred kanceláriami. Akoby to, že sme smutní, bolo prejavom slabosti.

Nikdy ma neprestane udivovať, že dokážeme žiť vedľa človeka dlhé roky, a pritom ho vôbec nepoznáme. Iba si myslíme, že ho máme v oku, že presne vieme, aký je jeho charakter a ako sa správa v takej či onakej situácii. Avšak potom sa čosi zmení. Nastane chvíľa, ktorú nik nečakal a všetko sa rozsype. Naše predstavy, naše oporné múry, naša istota. Iba sa mlčky pozeráme na osobu, ktorú prestávame spoznávať.

Šťastný koniec… Ten si želáme všetci. Život bez problémov, prekážok a nedorozumení, ktoré nám bodajú ostré šípy do srdca. Ale realita je niekedy úplne iná. Tie prekážky prídu a tvoja myseľ je zamestnaná otázkami, ktoré by si najradšej zahnala do kúta. Ty sama však vieš, že to nepomáha, že nemožno naveky zatvárať oči pred niečím, čo ťa neskôr tak či tak doženie a úplne zlomí.

Dlho som si to nechcela pripustiť. Hľadala som ospravedlnenia, snažila som sa pochopiť tvoje konanie. Mnohokrát som našla lepšiu výhovorku, akú by si si vymyslel ty sám, pretože ja som neobhajovala len teba, ale predovšetkým nás. Nás dvoch, teba i mňa. A to všetko len preto, lebo som verila, že sme si súdení a raz každá búrka prehrmí. V skutočnosti som len naťahovala čas a predlžovala tým moje trápenie.

Čím ďalej, tým viac mám pocit, že sa zo sveta, toho reálneho, v ktorom sa stretnú dvaja ľudia tvárou v tvár, vytrácajú skutočné rozhovory. Dialógy o tom, ako sa cítime, prečo sa tak cítime, čo v živote chceme a čo zasa nie. Nevravím, že sa rozprávame málo… Niekedy sa mi zdá, že tých slov poskladaných do nekonečných viet, je až príliš. No na druhej strane strácajú význam. Svoju podstatu, svoj účel…