hosť

Pamätám si to ako dnes, aj keď ubehol už rok. Bolo to v čase, keď som už mala za sebou ťažký rozchod, kedy som ostala sama s dcérkou a zvykala si na nové bývanie, ale aj na nový imidž a rastúce sebavedomie, ktoré mi ten pred tým pošliapal.

Myslela som si, že všetko už bude v poriadku. Že predsa po tých posledných trpkých rokoch už nemôže prísť niečo zlé…

Nikdy som si ani len nepomyslela, že sa to stane, že sa to stane práve nám dvom. Veď tie naše začiatky boli také… krásne. Nežné a nevinné. Vďaka tebe som pochopila, čo od života chcem. Vďaka tebe som lepšie spoznala samu seba…
Keď sa tá láska medzi nami začala prehlbovať, keď to už nebolo len také bežné randenie, začala som veriť… že ty si tým pravým pre mňa.

Odmalička mi vraveli, že som veľký pragmatik. Keď som vyrástla do veku, kedy som pochopila, čo toto slovo znamená, musela som uznať, že majú pravdu. Snažím sa každú situáciu zhodnotiť z čo naobjektívnejšieho uhla, city zapájam len tam, kde je to potrebné, vo väčšine prípadov sa však spolieham iba na vlastný rozum. Nefabulujem, nepresviedčam samu seba, nechcem, aby sa z reality stala rozprávka.

Každý jeden z nás si vo svojom živote preskákal už kadečím. Či už to je zlomené srdce, strata blízkej osoby, bolesť zo života… Každý vo svojom srdci nosíme ten svoj príbeh, v ktorom sa nachádza naše slabé miesto. Je to rana, ktorá nám bude navždy niečo pripomínať. Nám „skúseným“ by som už zbytočne vysvetľovala, aký to je pocit. Pocit beznádeje, sklamania, čisté zúfalstvo.

Stretli sme sa.
Znova.
Ja a ty.
Po dvoch rokoch čakania a dúfania sa to stalo. No nie je to také jednoduché. To, že sa vidíme, cítime, môžeme sa dotknúť, porozprávať sa, objavovať nové miesta…