hosť

Myslela som si, že po tom všetkom, po všetkých tých preplakaných nociach, budem zlomená. Že niečo z mojej duše zmizne a viac sa tam už nikdy nevráti. Nemôžem povedať, že sa tak nestalo, ale… necítim sa zlomene, zatrpknuto, ani som na vzťahy nezanevrela. Nie tak, ako som očakávala. Udialo sa to celkom iným spôsobom. Po tom všetkom, čo už mám za sebou, som len zvedavá… Zvedavá, či to prežijem opäť.

Zlomil mi srdce. S tím se dá žít. Takové věci se v obyčejném lidském životě prostě stávají. Dá se s tím smířit a přežít to. Ale on mi srdce „jen“ nezlomil. To by bylo hodně jednoduché.

Vyrval mi ho z hrudi a nosí ho všude s sebou. Pokaždé, když se vidíme, je to jakoby držel v ruce nůž a bodal. Bodal do mého srdce.

Zaujímalo by ma, ako to celé vnímaš ty. Chcela by som prísť na to, čo sa ti preháňa hlavou. Spomínaš niekedy na časy, keď sme boli spolu? Alebo si túto etapu uzavrel jedným zbohom a viac sa k tomu nevraciaš? Vlastne ani neviem, prečo chcem zistiť odpoveď na tieto otázky. Každý si žijeme svoj život, veď už dávno nie sme „my“.  Avšak stále mám pocit, že ak by som našla odpovede na niektoré otázky, odľahlo by mi.

Všetci chceme byť jedineční… dlhodobo pracujeme na tom, aby sme boli tým, kým sme, také, aké túžime byť… Pracujeme na sebe, plníme si sny a neprestávame sa zlepšovať… až kým nestretneme niekoho, kvôli komu sa meníme. Zabúdame na svoje plány, zanedbávame svojich priateľov.

Jednoducho povedané – láska nás zmení. Skutočne však musíme kvôli druhej osobe zabúdať samy na seba?

Pamätám si to ako dnes, aj keď ubehol už rok. Bolo to v čase, keď som už mala za sebou ťažký rozchod, kedy som ostala sama s dcérkou a zvykala si na nové bývanie, ale aj na nový imidž a rastúce sebavedomie, ktoré mi ten pred tým pošliapal.

Myslela som si, že všetko už bude v poriadku. Že predsa po tých posledných trpkých rokoch už nemôže prísť niečo zlé…