hosť

Chcem sa ti poďakovať.
Poďakovať ti za chvíle, keď som sa cítila ako princezná.
Ako jediná žena na svete. Milovaná.
A ďakujem ti aj za tie, keď som sa cítila ako posledná handra. Keď som sa ponižovala, lebo som v nás verila.

Vraví sa, že na to zlé by sme mali čím skôr zabudnúť. Zabudni na to… To je tak častá fráza, ktorou nás najbližší zvyknú utešovať. A hoci viem, že to takmer vždy myslia dobre, dovolím si nesúhlasiť. Zabudnúť by sme nemali. Nie tak celkom. Pretože zabudnúť znamená, že čosi svoje zo svojej pamäti vymažeme úplne… A je to vždy správne? Nie. Pretože ak by sme nadobro zabudli, nielenže by sme pochovali spomienky na bolesť. Ale aj dôkazy našej vnútornej sily.

Všetci stále počúvame, ako je dôležité začať s láskou od seba… Všade sa objavuje, aká je sebaláska najdôležitejšia a až potom môžeme vyžadovať lásku od druhých. Úprimne, donedávna som to považovala ani nie tak za klišé, ako len za takú frázu, a vravela som si, že samozrejme, veď ja pociťujem k sebe lásku. Všetko sa začína u mňa a až potom postupujem ďalej, verila som svojim pocitom, verila som svojej láske voči sebe samej. 

A tak dnes je to naposledy, čo ma kvôli tebe bolí celý človek, celá duša, celá ja. V mojom živote mi už ublížilo mnoho mužov – nebudeš prvý, a viem, že nebudeš ani posledný. Len dnes to bude naposledy od teba. Ľahko sa to píše, viem, avšak dnešná bolesť bola neznesiteľná, nevedela som chodiť, nevedela som dýchať, každý tlkot môjho srdca krvácal a nevládala som fungovať. Povedal si mi, že nech toľko nepremýšľam, že si sama škodím, nech toľko neriešim a nech to nechám plynúť. Nechávam ťa odísť, neriešim ťa už, nerozmýšľam… Teda dnes naposledy.

Človek dozrieva časom ako kvalitná odroda vína. Aj mne trvalo istý čas, kým som dozrela do tej správnej „odrody“. Pretože niekoľko rokov dozadu som žila vo svete plnom materializmu. Mala som potrebu mať kopu značkového oblečenia s tým pocitom, že som „šťastná“. Nebudeme si klamať, ale vôbec tomu tak nebolo. Nemala som svoju hlavu a bola som ovplyvnená druhými.

Čakala som na teba, aj keď som vedela, že neprídeš. Stála som na nefunkčnej vlakovej stanici, kde už roky neprichádzal vlak, ale ja som verila, že príde zmena. Kvôli mne… Naozaj? Svet sa pre jednu osobu nezmení, môžem zmeniť svoj svet, avšak nie niekoho iného. Žiaden vlak nepríde, žiadna správa nepríde. Časť vo mne je s tým zmierená. Už som unavená z čakania na vlak, odchádzam zo stanice… Sadám si na neďalekú lavičku. Rozhliadam sa okolo. Prechádzajú okolo mňa ľudia, niektorí si ma ani nevšimnú, iní na mňa hľadia a snažia sa precítiť môj pohľad. Môj pohľad každým len prechádza… Premýšľam. Nad tebou, nad sebou, nad tým, ako uzatvoriť to nekonečné čakanie.