hosť

Vidím ho… áno, už vidím ten koniec našej spoločnej cesty. Vidím ho jasnejšie, zreteľnejšie…
Veď už vlastne dlhšie po nej kráčam sama. V srdci mi svieti už len slabé, mihotavé svetielko, lebo ten veľký plameň vyhasol už dávno.
Na krátke obdobie osud znovu rozdúchal tlejúce uhlíky na malé plamienky, ale opäť zhasli, už len slabo svetielkujú.

Dlho som sa tohto okamihu bála. Desil ma. Cítila som strach vždy, keď som si čo i len predstavila, že z môjho života odídeš. Myslela som si, že to bude koniec. Môj osobný koniec… Už len pri pomyslení na to, že ťa viac neuvidím, som nevedela lapiť dych. Dnes sa však všetko zmenilo. Neviem, čo ma k tomu prinútilo, ale povedala som si, že je čas dať za naším vzťahom definitívnu bodku.

Prišlo to náhle. Uvedomenie si, že nešťastnou ma nerobí on, ale ja sama. Trvala som na tom, aby nastala zmena, aj keď v kútiku duše som vedela, že nič také nemôže prísť. Nemala som odvahu vysloviť posledné zbohom, a preto som len mlčky trpela. Dúfajúc v zázrak. V čarovný okamih, ktorý by všetko napravil, hoci mi bolo jasné, že zázraky sa nedejú. Vždy je však ľahšie balamutiť samu seba, ako urobiť definitívny a radikálny krok.

Neviem ako ty, no ja mám pocit, že dni plynú šialene rýchlo. Čím som staršia, tým rezkejšie tempo môj život naberá. Týždeň za týždňom mi preteká pomedzi prsty a čoraz viac ma chytá strach z toho, že nikdy nestihnem dosiahnuť všetko to, po čom túžim.

Nedávna „uzávierka“ starého roka ma prinútila zamyslieť sa. Pouvažovať nad tým, či náhodou niekde nerobím chybu.

A tak ťa prosím, nesľubuj…
Bolo pekné počúvať tie slová: „Vždy tu budem pre teba. Ľúbim ťa a navždy to tak aj ostane…“ Bolo pekné to počuť od osoby, ktorej na mne záležalo. Kedysi som si myslela, že keď niečo sľúbiš, aj to tak bude. Ale teraz už viem… že je ťažké veriť takým sľubom.