Značka
Stretli ste sa už niekedy so situáciou, kedy zúrite, pretože máte pocit, že vám život neponúka vôbec nič? Ale potom príde deň, kedy máte viac, než ste vôbec schopné prijať? Viem, ono to teraz možno znie ako podtitulok filmu „Znovuzrodenie“ s Leonardom DiCapriom. No vôbec nechcem, aby ste si predstavovali nejakú hru o život, v ktorej musíte skoliť trojhlavého draka, aby ste prežili. Chcela som sa s vami podeliť o niečo, po čom mnohé z vás ešte len túžia.
Nemyslím si, že som jediná, ktorej sa to stalo… Každá z nás určite zažila tú situáciu, kedy nevedela ako ďalej. Či zostať pri niekom, kto nás nedrží, ale ani nás nepúšťa. Pripútal si ťa k sebe takým tým zvláštnym spôsobom, že nerozumieš tomu, kedy sa to stalo. Kedy si sa do toho zamotala natoľko, že nevieš ako z toho von. Jeden veľký bludný kruh, kedy sa opakujú totožné situácie. A ty stále rozmýšľaš, koľko toho ešte zvládneš.
Nie nadarmo sa vraví, že po každej búrke vychádza slnko. Veta s rozumnou a pravdivou podstatou, ktorej vy však len ťažko dokážete uveriť, ak sa nachádzate v situácii, kedy máte pocit, že vám do dlaní bude padať dážď až po koniec vášho života.
Omyl. Tieto myšlienky ihneď vyžeňte z hlavy, pretože oblačno a časté prehánky budú nad vašou hlavou visieť len dovtedy, pokiaľ vy sami neukončíte túto kapitolu vášho života.
Keď si mi povedal, že už neprídeš, najprv sa mi zastavil dych a potom som sa rozbila na tisíc kúskov. Zostala tma. Tma v mojej hlave, v mojom srdci. Cítila som sa ako vyrabovaný obchod – prázdna. Nechápala som, že sme sa v stredu ráno mohli vedľa seba zobudiť a v sobotu večer mi pri rozlúčke povieš toto. Spýtala som sa prečo? Povedal si, že máš pocit, že toto nie je tá správna cesta. Ale ja som znovu položila otázku prečo, a ty si mi nevedel dať odpoveď.
Prešiel už nejaký ten čas a ty naňho stále myslíš, vždy si spomenieš na minulosť. Počuješ ho, cítiš ho?
Áno, poznám to… Veľmi dobre.
Prešiel rok, odkedy sme sa rozlúčili, rozišli sa v dobrom, vybrali sa vlastnou cestou. Ty si však na tej ceste stretla niekoho, pri kom si si uvedomila, čo si stratila. Čoho si sa vzdala, len preto, že to už podľa teba nebolo ono. Pretože si ho chcela zmeniť.
Možno si aj ty, rovnako ako ja, zaujala rolu šedej myšky, ktorá sa skrývala niekde v rohu. A to doslova.
Možno aj nad tvojím životom znela strašidelná otázka: „Čo si o mne pomyslia ostatní?“
Možno aj ty si mala v očiach vpísaný odkaz pre druhých: Len sa na mňa, prosím, nepozerajte. Slová sa ti zasekávali v hrdle, srdce sa rýchlo rozbúšilo a ty si pred ľuďmi nedokázala povedať vlastne nič zmysluplné.
