hosť

Bol to obyčajný večer ako každý iný, až na jednu drobnú zmenu. Do postele som si líhala s horkastou chuťou bolesti. Najskôr som si myslela, že to bude jednoduché, keď ťa opustím, no mýlila som sa, tak veľmi. Ľahla som si na svoju obvyklú stranu a pritisla si ruku k srdcu, ktoré mi bilo možno až priveľmi divoko. Možno to bolo preto, že som sa z jednej časti cítila slobodná, no z druhej strany som bola len telo bez duše, ktorú si vzal diabol.

Vždy som zvykla veriť a dúfať, no nakoniec som sa sklamala, trpela a mala strach… No pri tebe som mala pocit, že to bude iné. Tak veľmi som chcela. Tak veľmi som verila. Tak veľmi som sa snažila. Viem, obaja sme si niesli svoje rany a veľa nevypovedanej bolesti z našich „minulých životov.“ Obaja sme vedeli, že naše svety sú tak odlišné, no napriek tomu nás tak veľmi lákali a my sme sa nimi postupne nechali pohltiť. Vždy, keď sme ukryli do toho nášho – spoločného, všetko a všetci naokolo prestali existovať.

Všetko sa to začalo v septembri minulý rok, bola som sklamaná z rozchodu a ty si mi napísal, vlieval si mi do žíl nádej, že všetko bude v poriadku. Po čase sme sa začali stretávať a stali sa z nás kamaráti, no zrazu som cítila, že mi chýbaš, keď pri mne nie si, a že dni, keď si odporný mi len veľmi ubližujú.

A zrazu som vedela, že som zaľúbená.