Tag
Tak veľmi sme chceli spolu zostarnúť a teraz tu sedím sama, pozerám sa na hviezdy a posledná nádej vo mne vyhasína. Už len prosím a plačem. Nie preto, aby si sa vrátil, to sa vyprosiť nedá, len chcem, aby to prestalo bolieť. Chcem zaspať a ráno vstať ako nová. Pochopiť všetko to nevypovedané. Ešte stále ma zaujíma, ako sa máš…
Pretože jediné, čomu nikdy neuverím je to, že teba to nebolí…
Mám pocit, že sa všetko okolo mňa zbláznilo. Alebo som to ja – tá bláznivá?? Zbláznená do života, do niečoho spontánneho, do túžby milovať, byť milovaná, byť nadchnutá, zapálená pre cit, odovzdať sa niekomu úplne celá…
So zovretým hrdlom píšem tieto riadky, pretože vraj pomáha, hodiť to na papier. Tak skúšam. Je to len ďalšia z možností, aby mi tá úzkosť nezobrala energiu a chuť sa na svet pozerať krajšie, lepšie. S úsmevom. Plač už nepomáha.
Bol to úplne obyčajný deň. Aspoň som si to myslela. No v ten deň som dospela a urobila veľký krok, pomyselnú čiaru za doterajším životom.
Pamätáš sa, ako sme začínali? Je to tak dávno… Ja áno. Pamätám si všetko. Dobré aj zlé. Pravdou je, že viac bolo toho zlého, ale to som ja, malé zaľúbené dievčatko, nechcela vidieť. Nechcela som vidieť tvoje chyby… Že by si mi mohol venovať viac času… Že by si sa mohol snažiť niečo budovať.
Veď to poznáš. Prídeš do veku, kedy sa začneš zaujímať „o to“ pohlavie, s ktorým si sa v detstve doťahovala a nenávidela. Hovorila si si, že ty nikdy chlapca nechceš, hnusili sa ti. Veď prečo by si chcela byť s niekým, kto ti vkuse ťahá vrkoče a berie pastelky? No jedného dňa dospeješ a začneš sa „o to“ pohlavie, ktoré si predtým neznášala, zaujímať. Zrazu sa ti začne páčiť ten hnedovlasý malý chlapec s veľkými modrými očami. S kamoškami začneš preberať každý pohľad, ktorý ste na seba hodili. Hovoríte si o každom chlapcovi, ktorý ti napísal a ktorý ťa zavolal von.
Už je to nejaká chvíľa, čo spolu nie sme. Nie je dňa, kedy by som si na teba nespomenula. Viem, že takto to proste chodí… Vzťahy sa začínajú, vzťahy sa končia. Na svoj prvý vzťah som čakala na môj vkus dosť dlho. A myslela som, že ten bude trvať navždy. Ale tak to nebolo.
No napriek všetkému, čo sa stalo a mohlo sa stať, som nášmu koncu vďačná. Vďaka nemu som niečo zistila…
Tento pocit zažila asi každá z vás. Pocit, že ju každý opustil, že ostala sama a vlastne už ani nevedela, kto v skutočnosti je. Nezažila som to prvýkrát, ale minulú noc som vedela, že je to poslednýkrát, kedy chcem cítiť tento druh bolesti. Na druhé ráno som sa zobudila a rozhodla som sa, že sa takto cítiť už nechcem. A tak som sa zmenila.
Nikdy som si to neuvedomovala, ale v podstate každý okolo mňa niečo odo mňa očakával.
