Tag
Sú dve hodiny ráno. Vyťahujem slúchadlá, zapínam obľúbený playlist, v snahe vyhnúť sa tomu. V snahe zaspať a zastaviť prudký tok myšlienok. Najprv sú celkom príjemné a bežné, no neskôr sa zmenia na výčitky. Výčitky, ktoré neutíchnu ani v tom najväčšom tichu.
Každý z nás má iný spôsob, akým miluje, no ten môj je až príliš postavený na logike. V láske však nie je potrebné hľadať logiku. V lásku je potrebné veriť, dúfať a predovšetkým ju cítiť.
Pamätám sa na ten deň, akoby sa to stalo včera. Na ten tak vzdialený deň, kedy si sa do mňa zamiloval. Bola som uchvátená tvojimi slovami. Urobil si zo mňa kráľovnú a ja som ti to všetko uverila. Písal si mi, ako ma miluješ a čo všetko pre teba znamenám, vraj som bola zmyslom tvojho života. Hľadal si každú príležitosť, aby si sa so mnou mohol stretnúť. Písali sme si celé dni a napokon… Zamilovala som sa do teba. Nechcela som to, ale stalo sa. Áno, priznávam, bola som šťastná.
Ja to viem! Hlásim sa! Som žena a presne viem, čo chcem. Chcem byť šťastná! Chcem prežiť celý svoj život tak, aby som sa nemusela obzerať a hanbiť za svoje činy. Chcem vyskúšať všetko, chcem cítiť všetko a chcem spoznať všetko, čo sa dá. Ó, áno, presne tak!!! Chcem plakať, smiať sa, byť slobodná a milovať. Nechcem nikdy ľutovať žiadne rozhodnutia, lebo boli moje a musím si za nimi stáť. Nechcem stále váhať, čo by bolo, keby…
A už vôbec nechcem stále čakať!
P.S.: Milujem ťa
(Odkaz pre teba, ktorý nikdy nedostaneš)
Ľúbim ťa. Och, ako veľmi ťa milujem. Ty vraj ľúbiš ma tiež. Za tie roky sa to nezmenilo.
Tak prečo nemôžeme byť spolu?
Pretože…
…Šlo by ma ľúbiť oveľa viac.
Čo ak mu ublížim? Čo ak on ublíži mne? Čo ak si len myslím, že ho ľúbim? Čo ak to vôbec nevyjde? Čo ak ujde hneď, ako zistí, kto vlastne som? Čo ak??
Príliš veľa otázok.. V hlave mi behajú ako pojašené, raz sa objaví jedna, potom druhá, na chvíľu si dajú oddych, ja si myslím, že to už konečne ustalo ale zrazu bum.. Čo ak..
Nebojím sa, že mi ublíži.
Žila som si vo svojom komfortnom svete, kde všetko vyzeralo úžasne… Slovo „vyzeralo“ to úplne vystihuje. Vo vnútri som totiž pomaly, ale isto umierala. Bez toho, aby som to vôbec tušila. No možno som to aj tušila, ale nechcela som si to pripustiť. Veď predsa som mala prácu, partnera, strechu nad hlavou. Čo viac som si mohla priať? Upadla som do akéhosi stereotypu: práca, priateľ, domácnosť a znova to isté dookola. Pozná to asi každá z nás. Na chvíľu to fungovalo. Veď toto je to, o čom si celý život snívala, nie?
