hosť

Občas my ženy zabúdame na svoju hrdosť a ak nám je sľúbené niečo, po čom sme dlho túžili, neváhame porušovať svoju vlastné pravidlá. Občas dokonca samy sebe ubližujeme, pretože si myslíme, že je to len dočasné a čakajúc na zmenu skrývame pred sebou vlastné slzy. Nechávame sa oklamať a potom – neskôr, keď začíname tušiť, že sme oklamané boli, radšej klameme samy seba, ako by sme si mali priznať, že sme naleteli.

Nech už je človek vo vzťahu alebo sám, sprevádza ho dennodenne množstvo obáv, vnútorných bojov, vnútorných strachov, ktoré s ním valcujú hlava-nehlava.
Všetci sa niečoho bojíme… Bojíme sa , že to už nebude také ako predtým.  Bojíme sa, že ten náš vzťah upadne do stereotypu. Bojíme sa, že nás už ten druhý nebude milovať tak, ako nás dokázal milovať na začiatku. 

Sedím doma so šálkou čaju, izbou sa vznáša vanilková vôňa z horiacej sviečky, TV je pustená iba tak do pozadia, aby som sa necítila osamelo, no myšlienkami som už opäť inde.
Koniec roka pomaly, ale isto klope na dvere a ja mám pocit, akoby mi niečo unikalo. Zostala som zaseknutá na mŕtvom bode a trvá to už hodnú chvíľu…

Ten život je skutočne nádherný. Je to akási sieť spomienok a momentov, ktoré sa nám vynoria pri každej fotke, ktorú máme. Pri každej skladbe, ktorú sme počuli. Pri každom mieste, ktoré sme navštívili. Pri každej osobe, ktorú sme spoznali. Tie najsilnejšie spomienky zostanú v nás bez akejkoľvek pripomienky. Budeš niečím zaneprázdnená a zrazu bum… Je tam – z ničoho nič si si na neho spomenula…

Koľké z nás už boli v pozícii, keď sa muž rozhodoval, či ju chce vo svojom živote? A koľkokrát sa ti to stalo? Vždy keď to príde… Dostaneme nálepku NIE DOSŤ DOBRÁ na to, aby si bol istý. A tak sa ráno zase oblečie a odíde bez odpovede na otázku, či sa znovu uvidíme. Zažili sme odmietnutie a zažili sme to napätie, či sa pre nás niekto rozhodne. Pamätáte si, ako veľmi to bolí… Už len ten fakt, že sa musí rozhodovať. A keď sa rozhodne, samozrejme nie pre nás.