hosť

Dnes to nebude o chlapovi. Teda bude, ale nie tak úplne. Dnes to bude veľmi úprimný článok. Nerozumiem, ako sa dvaja ľudia dokážu od seba tak veľmi vzdialiť. A to kvôli mužovi. Samozrejme, ak to číta muž, bude to kvôli žene. Určite ste to zažili aj vy. Boli ste neodlučiteľná dvojica… Obe nezadané, nespútané, šialené. No prišiel moment, ktorý to zmenil. A ja naozaj ničomu nerozumiem. Prajem ti len to najlepšie – tu úprimnú lásku, to šťastie.

Je to naozaj nádherné. Byť s niekým, zdieľať spoločný svet, žiť jeden pre druhého. Určite to každý z nás zažil… A teraz niečo o mne, o nás, drahý… Žila som si svoj život. Konečne po tých sklamaniach som v sebe našla tú lásku a pochopila som, že vzťah nie je to „šťastie“, ktoré má urobí celou a kompletnou. Mala som svoje záľuby, svojich kamarátov, svoje kamarátky, úžasnú prácu, ktorá ma napĺňala…

Snažím sa zamestnať si myseľ niečím iným, avšak aj napriek tomu nastanú chvíle, ako je táto… Prebiješ každú jednu myšlienku a vyderieš sa na povrch. Vidím tvoju tvár, dokážem si predstaviť každý jeden jej detail. Oči, okolo ktorých sa začínajú tvoriť malé vrásky, malá jazvička nad obočím, brada, ktorá ti rastie trochu asymetricky… Poznám každý jej kúsok. Hľadela som do tej tváre príliš často na to, aby sa mi dnes v mysli hmlisto rozplynula.

Bol som malý chlapec a veľmi som tomu nerozumel. Iba som bol smutný, že s mamou ideme kamsi preč a otec zostáva tam, kde som robil svoje prvé kroky. Asi tam zostalo aj veľa mojich hračiek, pretože niektoré z nich som viac nevidel… Súvislosti sa mi v mojom malom päťročnom mozgu ešte neobjavovali. Vedel som, že sa naši často hádajú, videl som mamu veľakrát plakať. Bol som vtedy smutný aj ja, ale čo v takom veku narobíte? Nič…

Od posledného spoločného okamihu uplynul rok. Rok plný myšlienok, ktoré sa predtým v mojej hlave neobjavovali. Spomínala som, chcela som meniť minulosť, hnevala som sa, opúšťala som sa, túžila som začať žiť. A neustále som premýšľala nad tým, čo sa stalo a prečo sa to stalo. Ten rok prešiel šialene rýchlo, no zároveň sa šialene pomaly vliekol. Prestala som vnímať čas, prestala som sa naháňať, spomalila som, aby sa zrýchlili moje myšlienky, ktorým som venovala pozornosť viac než kedykoľvek predtým.

Niekedy ma moje nekonečné premýšľanie, analyzovanie a filozofovanie privedie do šialenstva. A tak aj dnes premýšľam. Kto vlastne sme? Sme kamaráti? Sme pár? Tak veľa ti chcem toho povedať, no nechcem ťa vyplašiť, aby si si nemyslel, že na niečo tlačím, ani sa nechcem do ničoho hrnúť. To rozhodne nie…
Chcem mať len pokoj na duši a vedieť, na čom som.