hosť

Drahá, prihováram sa ti takto pomocou slov… Dobre vieš, čo máš robiť, a i tak sa neustále trápiš… Neustále čakáš na to, že sa tvoj partner zmení. Čakáš, že sa začne snažiť budovať vzťah s tebou a nie, že ten vzťah bude čím ďalej upadať… Verím ti, už nevládzeš. Už si vyčerpala všetky sily na to, presviedčať ho o niečom, o čom si si bola istá, že by vám pomohlo. Všetky sily si vkladala do úsilia zachrániť potápajúcu sa loď. 

Milovala si človeka, trávila si s ním každú voľnú chvíľu a rušila si iné plány, aby si mohla byť s ním, predstavovala si si s ním budúcnosť… A zrazu… Je preč. Z tvojho života sa stratil ten, ktorý pre teba predstavoval niečo ako zmysel života, ale čo zostalo, boli tie krásne spomienky, na ktoré keď si pomyslíš, pristihneš sa, ako usmievaš alebo naopak – máš slzy v očiach. Pretože si vždy spomenieš na to, že to isté už nikdy v živote nezažiješ.

Paradoxne práve on bol vždy tým, kto nikomu nedovolil, aby mi ublížil, a tak sa o to nik ani len neodvážil. Chránil ma bezpodmienečne, preto mi ani nenapadlo vôbec pomyslieť na to, že by to mohol byť práve on, kto mi ublíži zo všetkých najviac. Pravdou je, že mi tá myšlienka nikdy ani len neprišla na rozum, tak bezvýhradne som mu dôverovala. Istota a bezpečie, ktoré som si podvedome sama vytvorila zakaždým, keď som vyslovila jeho meno, však boli len ilúziou. 

Dopočula som sa, že láska spisovateľa nikdy neumiera. Nachádza sa v tomto celom výroku obrovský kus pravdy. City, pocity, myšlienky a všetko s tým späté zostanú spečatené na papieri. Spisovateľ si zoberie papier, pero alebo ceruzku a začne písať ten najkrajší príbeh lásky k jeho milovanej osobe. Okolo neho sa vznášajú motýliky a krásna energia plná lásky a šťastia. Jeho tvár zdobí úsmev a pri pomyslení na milovaného človeka jeho srdce tancuje ten najkrajší tanec…

So závisťou sa stretáva v živote každý. Buď nám je „dopriata“ druhými ľuďmi, alebo ňou trpíme my sami. Často je označovaná ako niečo zlé. Ale je naozaj taká škodlivá? Ak nám závidia druhí, môžeme ju vnímať, že nám niektoré veci neprajú a chcú ich mať aj oni. Svedčí to však o nich, nie o nás, lebo práve títo ľudia na našej strane vidia niečo lepšie. Vidia, že my dokážeme niečo, čo oni nie sú schopní dokázať… 

Neviem, kedy sa to stalo, a vlastne neviem ani ako, viem len, že bol zrazu mojou komfortnou zónou. Nestalo sa to okamžite, nebolo to náhle a bez rozmyslu. Bolo to načasované dokonale, presne tak, aby do seba zrazu všetky kúsky našich príbehov zapasovali presne ako puzzle. Chcelo to len chcieť, nič viac a nič menej, a ja som až vtedy pochopila, že to skutočne môže byť také jednoduché.