Značka
Dlho sa mi žiadne slová nedrali na jazyk. Všetko, čo sa stalo, ma paralyzovalo, veď som prekvapila nielen teba, ale predovšetkým seba. Nečakala som, že to raz urobím s takou ľahkosťou. Že sa len tak z ničoho nič rozhodnem povedať nám zbohom a nechám v minulosti aj bremeno tvojich nikdy nenaplnených sľubov, ktoré ma predtým len nútilo poslušne zostať na jednom mieste. Nevedela som, akými slovami to ukončiť – aspoň sama pred sebou…
Som ten typ človeka, ktorý ak raz niečo uzavrie, už sa k tomu nevracia. A čím viac je to uzatváranie ťažšie, o to viac som presvedčená, že znovu otvárať tieto dvere vôbec nie je dobrý nápad. Túto svoju – nazvime to zásadou – som porušila iba raz a odvtedy viem, že musím byť ešte zásadovejšia. Neoplatilo sa mi to. Staré rany sa rozjatrili, pribudli k nim nové, z čoho som sa poriadne poučila.
Mám za sebou viacero vzťahov. Nebolo ich príliš veľa, skôr by som povedala, že vzhľadom na môj vek tak akurát. A všetky tie lásky, ktoré som horko-ťažko kedysi uzavrela, mali čosi spoločné… Niečo mi brali. Niečo, čo dnes vnímam ako dosť podstatné. Niečo, čo by som teraz, po toľkých skúsenostiach, už dobrovoľne nikomu neodovzdala. Bolo to čudné – nachádzať v láske bolesť, neistotu a sklamanie a napriek tomu v tom pokračovať.
Už ani nemám silu nenávidieť sa za to. Pretože áno, aj touto fázou som si prešla. Predchádzala jej etapa, ktorá nemala konca a počas ktorej som cítila len nekonečný smútok. Myslela som si, že sa to nikdy nepretne, no to som ešte netušila, že sa smútok pretaví do nenávisti voči mne samej. Krehká nostalgia s tak výraznou silou bola vystriedaná pocitom hnevu, vďaka ktorému som voči sebe cítila toľký odpor… Vyčítala som si, že mu neviem povedať dosť. Že aj napriek tomu, že tu už nie je, ja nedokážem zabudnúť a zanechať za sebou aj lásku, ktorá ma nikam nedoviedla.
Vždy som si myslel, že som nad vecou a že sa mi nikdy nemôže stať, že by som urobil nejakú chybu. Omyl… Aj ja som omylný, len som doteraz natoľko vnútorne nevyrástol, aby som si to včas všimol. Žil som si tak odviazane, že ma tento životný štýl odstrihol od osoby, ktorá bola mojím pilierom. A aj vtedy, keď sa to dialo, som to nevidel. Bol som príliš sebecký, aby som vedel rozpoznať, že sa niečo deje. Niečo, čo budem ešte dlho potom ľutovať.
Dvaja ľudia a silnejúce svetlo navôkol… Spoločne vychádzajú z priestoru, v ktorom sa necítili istí, strácali sa v jeho zákutiach, avšak teraz pozorujú zmenu. Všetko je jasné, ich srdcia nevrhajú žiadne tiene, ktoré by si navzájom dokázali ublížiť. Konečne… Doteraz mali možnosť zažiť, aké to je, keď ich srdcu ubližuje jedno ďalšie. Zabúdajú na tú temnotu, pred ktorou jeden druhého zachránili. Viac ako seba vnímajú len jeden pár očí, v ktorom sa našli aj stratili. Chcú cítiť a vedieť všetko, sú hladní po emóciách a po láske, ktorou sa nevedia nabažiť.
