Značka
Dnes už viem, že problém nikdy nebol v tom, že by som chcela od neho príliš veľa, práve naopak, ja som chcela príliš málo. Nežiadala som ho o to, aby ma ľúbil, nemusela som, vždy som vedela, že to tak je.
A zakaždým, keď sa na mňa pozrel, videla som, že sa zamilováva zas a znova. Rovnako ako on videl, že ja robím to isté…
Trvalo to dlho – možno viac ako dlho, ale potom zrazu som jedného dňa jednoducho vstala a vedela, že už viac nemôžem žiť týmto skazeným príbehom. Vedela som, že nemôžem večne zostať zaseknutá na jednom mieste, že sa už musím pohnúť ďalej. Nečakala som, že to urobíš so mnou, vedela som totiž, že ak by som stále len vyčkávala na teba, nikdy by som nikam nešla.
Zvláštne, ako dlho som na tento okamih dokázala kedysi čakať. Dnes to však so mnou nič nerobí. Jedinou emóciou bol slabý úsmev, vetché pobavenie, ktoré sa rozplynulo, akonáhle moju myseľ opustila táto spomienka. Kedysi som týmto okamihom bola priam posadnutá. Veľmi som si želala, aby sa to stalo. Aby sa to medzi nami urovnalo a ty si si utriedil priority. Ach, áno, kedysi by som za to, aby som počula tieto slová, dala aj vlastný život, pretože práve ten bez teba stál za nič.
Viem… Možno sa nedokážem s tebou plne stotožniť, no viem… Viem, ako ukrutne to bolelo. Viem, ako si nemohla v noci spávať. Viem, ako z ničoho nič sa ti nahrnuli slzy do očí a stiahlo sa hrdlo. Viem, ako ťažko sa ti zaspávalo a rovnako viem, ako sa ti ešte ťažšie vstávalo. Viem to. Viem to, pretože aj ja som tam bola. Možno som to znášala trochu inak a možno bola moja bolesť iná, ako je tá tvoja… Ale BOLA SOM TAM. Nachádzala som sa v jame zatratenia mysliac si, že sa z nej nikdy nedostanem.
Niekedy sme natoľko zúfalí, že už klesáme pod svoju úroveň, priamo na dno. Nevážime si seba, naháňame sa za vecami, ktoré nemôžeme mať. Sme schopní urobiť pre to všetko, aj za cenu, že zapredáme svoje srdce. Často dávame svoj čas, peniaze i seba samotného niekomu, kto si to neváži a nezaslúži, len preto, aby sme nadobudli aspoň kúsok čohosi. Za cenu toho, aby sme niekoho získali, ideme proti sebe. Možno je načase ísť ďalej, pohnúť sa vpred a dozrieť…
S predsavzatiami vôbec nemusíme čakať, kým sa začne nový rok. No predsa na to čakáme, akoby zostávajúce dni, týždne alebo i mesiace boli menej dôležité než tie, ktoré prídu ruka v ruke s novým rokom. Akoby ten čas, ktorý do konca roka zostáva, nemal žiadnu hodnotu a nestál nám za to, aby sme niečo zmenili hneď, tu a teraz, bez ohľadu na aktuálny dátum. Akoby teraz žiadna zmena nemala význam a v okamihu, ako začneme ďalší rok, by sa nám mala uskutočniť ľahšie.
