hosť

Chaos, strach, neistota… Odvaha, spolupatričnosť, nové začiatky… Hnev, plač, nádej, zúfalstvo, láska… Ako možno jedným slovom opísať posledných 365 dní? Je niečo také vôbec možné? Na svete je dosť bláznov, ktorí sa o to pokúšajú. Možno som len jedným z nich. A možno nie… V mojom vnútri zúri mnoho pocitov vyvolaných touto chvíľou. Tých pár posledných minút. Oslavovať? Obzrieť sa späť?

Dnešok je zvláštny. Akosi na mňa prišlo uvedomenie si, ako by láska mala vyzerať. Aké to bude, ak budem tehotná, aké to bude, ak bude u nás doma so mnou, ak sa budeme držať za ruky, prechádzať sa po pláži. Aké spontánne to musí byť, aké krásne a čarovné zároveň. Ani jeden z tých predchádzajúcich mužov sa tomu nevie vyrovnať. Ani jeden z nich nie je taký, ako muž, ktorého som si vysnívala. Aj keď sme sa zhodli vo viacerých vlastnostiach, vo viacerých pohľadoch na život a na svet, na lásku a vzťahy, aj tak to nebolo to, čo hľadám… 

V deň, keď sme sa stretli, som prežívala smutné obdobie, stratu blízkeho človeka. Spoznali sme sa úplnou náhodou, ale dnes už viem, že to náhoda nebola. Naše stretnutia boli za účelom pracovných záležitostí, rozbiehal svoj biznis a ja som mu vedela v určitej časti pomôcť. Stretli sme sa trikrát v priebehu troch mesiacov a nemala som pri ňom pocit, že by to mohol byť môj partner…

Stále iba premýšľam. A pravdu ti poviem, už ani neviem nad čím. Si v mojich myšlienkach neustále. Rozmýšľam, či ti za to vôbec stojím. Uprednostňuješ všetko ostatné, len nie mňa. Ani neviem, či som sa na teba namotala. Musím sa ale podeliť s jednou myšlienkou, ktorú mi vštepila kamarátka a za ktorú som jej veľmi vďačná… „Muži nechápu a neuvedomujú si, že pre ženu takéto dlhodobo ,nezáväzné‘ písanie si, prestane byť nezáväzným.“

Sme tu len na chvíľu. Naša pominuteľnosť je taká jasná a istá ako vzduch, ktorý dýchame. Tak prečo sa trápiť kvôli minulosti? Kvôli niečomu, čo sa zmeniť nedá? Minulosť sa už stala a neodstane sa. Takže máme dve možnosti, po prvé – nechať sa ňou donekonečna ovplyvňovať a rozmýšľať, čo by bolo keby… Alebo po druhé – zamávať jej na rozlúčku, užívať si prítomný moment a hľadieť vpred. 

Videla som príliš veľa filmov, ak chcem skutočnú a nekonečnú lásku? Žijem v rozprávke, ak verím, že láska existuje?  To chcem až tak veľa, ak snívam o niekom, kto možno ani neexistuje? Ani neviem, čo je skutočná láska. Ešte som ju v živote nezažila. Jediné, čo som zažila, boli sklamania, boli trápenia, preplakané dni a noci. Nikdy to nebola láska. A aj keď bola, tak bola slepá, zranená, jednostranná…