hosť

Začala si ďalšou hrubou čiarou. Jednou v tých tisícich, v ktorých si si povedala, že sú posledné, ktoré dávaš. Každá tá hrubá čiara bola tvoja nádej, že sa zmení. Možno ak by ti ukázal spôsob, že ti dokáže vrátiť rovnaké množstvo lásky, ktoré si mu medzi tými hrubými čiarami dávala ty, nemala by si dôvod neustále odchádzať. Ak by ti chcel ponúknuť o čosi viac než ten kúsok snahy, keď začal mať pocit, že ťa stráca. Vtedy, keď si sa začala liečiť zo svojej agónie, prišiel a povedal niečo, čím si ťa znovu získal. Ako vždy si podľahla…

„Človek sa nemôže ani na nič pripraviť. Iba žiť zo dňa na deň, lebo nikto nevie, čo bude.“ 

Takúto správu som si dnes prečítala. Bola to skôr veta z nervozity, ale ani nevedel, aká krásna a hlboká myšlienka to je. Možno som v týchto dňoch viac citlivejšia. Teda nie len ja, aj moje okolie. Je to zrejme normálne. Som z tých „šťastlivcov“, ktorí prišli o prácu tentokrát medzi prvými, a tak aspoň prišiel čas zase sa hlbšie zamyslieť nad sebou a nad tým, čo naozaj v tom živote chcem. 

Bol tu… Každý jeden deň. Každý moment či chvíľu, keď si ho potrebovala. Stretávala si ho ráno vo dverách, začalo sa to letmým úsmevom. Ani si si to neuvedomila, no odvtedy ubehlo už veľa takých chvíľ. Stal sa súčasťou tvojho života a zaplnil všetky voľné miesta navôkol vo vlaku, ktorému si ani nestihla zamávať, predtým ako opustil stanicu. Bol všade a bol s tebou. 

Nemala som slov na to, čo hovoril. Ja som totiž nikdy v živote neriešila, že mi toto môže raz vyčítať. Po tom, ako sme sa vzali, postavili domček, počali 2 krásne deti. 
Stál tam predo mnou cudzí chlap, s ktorým som zdieľala domácnosť a starala sa o našich potomkov. Po 7ich rokoch mi zrazu začal vyčítať, že som pre rodinu nespravila nič.

Drahý muž, otec môjho dieťaťa, chcem ti napísať to, čo ti nemôžem povedať do očí. Nemôžem, lebo znova by som vyzerala ako slaboch a zbabelec. Vnímal by si to tak, že ti závidím a neprajem. 
Chcem ti povedať, že je super, že si našu dcéru vezmeš k sebe dvakrát do mesiaca na víkend. Je krásne, že si vtedy otcom, ktorého by chcelo každé dieťa…

Je tak ťažké urobiť bodku. Pre mňa áno, no a ty aj keď to skúšaš, nezvládaš to definitívne uzavrieť… Je to pochopiteľné, veď kto by sa dobrovoľne oddal samote, keď môže mať aspoň pár chvíľ s milovanou osobou? A predsa. Tu je kameň úrazu. Práve to, že je to len pár chvíľ. Neviem a nemôžem ti dať celú seba, aj keď by som veľmi chcela. Ublížila by som tým príliš veľa ľuďom a obávam sa, že aj tebe. Preto sa na to nikdy neodhodlám. Budem tu pre teba vždy, keď budem môcť, ak to budeš chcieť, ale… Nemôžem byť tou, ktorú miluješ.