hosť

Každý sa snažíme nájsť si svoje šťastie. Snažíme sa nahovoriť si, že práve o tom je naša životná cesta – o šťastí. A naozaj tomu aj tak je? Naozaj sa celý náš život naháňame len za šťastím? A dobehneme ho vôbec niekedy? Lebo v našich životoch si neustále niečo pridávame… Niečo, čo nás robí šťastnými, čo nás šťastnými ešte len urobí alebo nás kedysi robilo. Lebo áno, aj spomienky môžu do našej duše vliať šťastie. Minulosť i prítomnosť a taktiež aj vidina budúcnosti.

Vždy som si myslela, že na písaní je najťažší koniec. Rozhodnutie ukončiť príbeh a ukončiť ho správne. Vlastne ma podvedome desí samotná definitívnosť konca, nech už je akýkoľvek. Možno preto bolo vždy tak ľahké začať písať. A keď prišiel čas správne príbeh ukončiť, bolo to moje rozhodnutie. Vo chvíli, kedy mi v hlave zbesilo vírili myšlienky a emócie mi bránili racionálne premýšľať, začal sa nový príbeh. A na jeho konci som bola opäť schopná uvažovať. 

Toľkým slovám som uverila. Do toľkých činov som sa zaľúbila. Verila som tvojim očiam. Verila som tvojim objatiam. Verila som tvojim bozkom. Verila…
Keď sa ma moje okolie pýtalo, prečo ty a prečo sa ťa neviem pustiť, moja odpoveď bola jednoduchá… Lebo cítim, lebo verím, že si ten pravý. Verila som v to. Každý môj pohľad ťa hľadal, kdekoľvek som sa pozrela. Každý môj krok bol smerovaný k tebe, kamkoľvek som išla.

Keď padá hviezda, vraj si máme niečo priať. Dnes v noci som jednu videla, lenže som svoje prianie nestihla vysloviť. A tak premýšľam, čo by som si priala? Všetky moje túžby a priania zmizli spolu s tebou. Ani len netuším, čo by som si mala želať.
Moja viera v plnenie snov odišla, keď som v kútiku duše prosila, aby sa všetko vrátilo tam, kde bolo. Aj keď som vedela, že my dvaja už nikdy nebudeme tam, kde kedysi.

Sú spolu už dlho. Dosť dlho na to, aby sa už nehrali na ukazovanie sa v tom najlepšom svetle, ako pri zoznamovaní a v začiatkoch ich vzťahu. Už to nie je hra na dobré vlastnosti, s úmyslom zaujať a udržať si jeden druhého. Už o sebe vedia aj to zlé. Aj tú temnejšiu stránku, resty z minulosti, zlozvyky, neresti. Už vedia, že on chrápe, nadáva pri futbale, nezavesí mokrý uterák, strihá si nechty na gauči a že ona nahlas prdí v posteli, otravne srká kávu a žalostne plače pri romantických filmoch. 

Vieš, že viem, že moje slová nezmenia minulosť, nezmenia ani budúcnosť, asi ani prítomnosť, ale chcem napísať, že mi nesmierne chýbaš. Ako človek. Chýbam ti aj ja? Asi nie. Chcela by som veriť, že ti aspoň trošku chýbam, len to nedáš najavo.
Ako keď si mi povedal, že na mňa myslíš, a keď ja som s prekvapením povedala, že to tak nevyzerá, povedal si len, že ty vieš. Rada by som vedela, či sa niečo zmenilo. Či si sa zmenil ty a tvoje pocity. No nedozviem sa to.