hosť

Občas mám dni, kedy len tak sedím na gauči so šálkou čaju v ruke a premýšľam… Spomínam na tie najšťastnejšie okamihy života, no aj na také, ktoré by som najradšej vymazala z pamäti. Nie preto, že by boli negatívne, no bolesť a nespočetné množstvo otázok, ktoré mi spôsobujú, ma neskutočne ťažia… Čím viac sa ale snažím zabudnúť, tým viac sa mi vynárajú v mysli. Nech sa snažím akokoľvek pred nimi utiecť, vždy ma dobehnú. V poslednej dobe premýšľam viac, ako by bolo vhodné. Dôvodom mojich bezsenných nocí je on. 

Na začiatok sa skúsme zamyslieť… Je to, čo robíme, vlastne správne? Je to, v čom pretrvávame, správne?
Ide skutočne o lásku? Ach áno, viem, že ty si myslíš, že nič iné ako láska to byť nemôže. No často upadáme do niečoho, čo je vlastne úplným opakom. Pre nás to láska je. Pre toho druhého však nie. Často vkladáme do vzťahu omnoho viac, ako si ten druhý zaslúži. Často nás iba ten druhý manipuluje. Svet je plný manipulátorov a je iba na nás, či im na ich hru naletíme.

Neskutočne veľa slov bolo vyslovených. Niektoré sa zapísali, ako do môjho srdca, tak i do mojej hlavy. Niektoré sa ani len nedostali do mojich uší. Človek si vôbec, ale že vôbec neuvedomuje hodnotu slova. Mnohokrát povie veci len tak. Bez premýšľania a netuší, ako môžu niekomu neskutočne ublížiť.

Slová bolia viac ako rany, údery. Úder vytvorí modrinu a po čase sa vytratí, avšak slovo urobí jazvu, ktorá dokáže krvácať ešte aj niekoľko rokov.

Bol si v mojej hlave až príliš dlho. Od chvíle, keď sme sa bližšie spoznali, tak ako si sa mi vnoril do pamäti, si sa mi vryl aj do srdca. Chcela som byť pre teba dosť dobrá. Dosť chudá, múdra, pekná, milá, a tak som sa začala meniť. Popritom, ako som si získavala teba, som však strácala seba. Jediné, čo som chcela, bolo, aby som sa ti páčila. Aby si o mňa prejavil záujem. No jediný, kto záujem prejavoval o toho druhého, som bola ja. A tebe sa to páčilo. Užíval si si to. Zvykol si si na moju pozornosť a začal to využívať vo svoj prospech. Čoraz častejšie si mi motal hlavu peknými slovami, hovoril si mi presne to, čo som počuť chcela. 

Áno, premýšľam stále nad tým, čo sa stalo, či čo sa nestalo. Niektoré momenty sa už z mojej hlavy vytratili, na niektoré nedokážem zabudnúť. Hľadám odpovede na otázky, ktoré som ti vtedy nepoložila a dnes už sa ich opýtať nemôžem. Hľadám odpovede, ktoré mi objasnia, čo sa stalo bez toho, aby som ťa nemusela nazývať inak ako len dobrým človekom. Vieš, že do čohokoľvek si sa v živote pustil, tak som ti verila? Vždy! A aj to tak zostane. Nezáleží, čo sa stalo či nestalo. Chyby sa robia, sme ľudia a chyby robiť musíme. Aspoň vtedy vieme, že niekam smerujeme.

„Niekedy môže byť aj dnes…“ Takto znela veta, ktorú som si jedného dňa prečítala v knihe. Ani neviem prečo, ale veľmi ma zaujala a zapamätala som si ju, pretože som mala pocit, že je to nejaká „odpoveď“ na moje otázky. Je to možné? Aby sme náhodne nachádzali takéto odkazy…? Možno nám tieto „náhody“ majú niečo ukázať. Čo ak práve preto, aby som prišla k tejto vete, som mala možnosť prečítať si tých pár stoviek strán? Neviem. Občas vôbec nedokážem pochopiť, prečo nám osud kladie aj takéto odkazy rovno pred oči. Je vôbec možné, že niečo také ako osud existuje?