hosť

Vždy som vstupovala do vzťahu s určitou dávkou strachu a dávkou obáv. Vedela som, že nechcem niečo či niekoho, kto ma bude meniť. Nechcela som stratiť seba, nechať si úplne pomotať hlavu a takzvane prísť o zdravý rozum. Vštepovala som si do hlavy, že ak zacítim čo i len malé náznaky toho, že sa partnerovi v niečom nepáčim, mávnem vysoko rukou nad jeho odchodom. No aj napriek tomuto som vždy dokázala zotrvávať v takýchto pre mňa „toxických vzťahoch.“ Pre každého, samozrejme, tento pojem predstavuje niečo iné.

Plačem. Veľmi. Plačem a nedokážem lapiť dych. Plačem a ty ani nevieš, že dýcham, nieto ešte, že plačem kvôli tebe. Kedysi si mi povedal, že mi ublížiť nechceš, ale i tak si sa vydal touto cestou. Stál si predo mnou, objal ma, chytil moju hlavu do svojich rúk a začal ma bozkávať. Ja som vraj urobila chyby, avšak ani ty nie si bez chýb. Obaja sme urobili mnoho chýb, obaja sme sa namotávali, obaja sme sa zahrávali, obaja sme klamali, obaja sme… Chcela by som napísať – ľúbili, avšak nie, neľúbili. Ty si ma nikdy neľúbil, no nie je to tvoja chyba. Netušíš, čo láska znamená, nevieš, ako ľúbiť. Teda možno vieš, ale nevieš, ako ľúbiť mňa. Takže sa nehnevám, len plačem. 

Deň čo deň sa moje pocity k tebe menia. Akoby som ani sama netušila, čo chcem a ako to chcem. Som stratená vo svojich pocitoch, iba sa na teba namotávam a odmotávam dookola. Kým moje srdce kričí, cítim sa dobre, šťastne, zaľúbene… Avšak akonáhle trošku stíchne, počujem rozum a jeho rázne a pravdivé argumenty. Bolia ma, ale dávajú zmysel. Zrazu už nevidím všetko tak pekne a ružovo, zrazu všetko do seba zapadá, zrazu sa stávaš tým, kým skutočne si, nie tým, do koho som sa zaľúbila. 

Púšťam ťa preč a potichu dumám, prečo to dokážem až teraz. Prečo to predtým nešlo a zrazu je to také ľahké, priam až návykové… Veď som tým, že som ti dávala ďalšie a ďalšie šance, ubližovala iba sebe. Za oknom padá tichý dážď, v miestnosti je počuť môj pokojný dych a ja cítim takú ľahkosť na duši, až ma to prekvapuje. Zvláštne, nie? Že práve okamih, ktorého som sa tak dlho bála, je zrazu tak opojný. Akoby zo mňa niečo spadlo, akoby  sa stalo čosi, čo zo mňa sňalo všetku tú ťarchu, ktorú som so sebou tak dlho vláčila.

Život je ako kniha, uzavrieme v ňom jednu kapitolu a on nám otvorí ďalšiu. Pripraví nám prázdne stránky a je len na nás, čo do nich napíšeme… Plánovala som byť single, nezaťažovať svoju hlavu a hlavne srdce. Nechcela som sa viazať a hlavne som sa bála, že si budem musieť znovu liečiť svoje srdce. 
Čas som trávila s priateľmi, v knihách alebo som práve cestovala a spoznávala nové miesta. To všetko ma robilo šťastnou, aj keď mi občas chýbal pocit byť milovanou. 

Som už pár krokov popredu a možno i ty si pár krokov vpred, neviem… Avšak už nie si na tej istej myšlienkovej vlne, ako si bol. Myšlienky na teba ma dobiehajú čoraz menej a menej. Strácaš sa. Odchádzaš…
A dnes som si chcela na teba zaspomínať. Na to, čo všetko sme si povedali. Tvoje správy však už nemám. Sú vymazané. Ako aj ty. Tak som len hľadala v pamäti, hoci tam toho veľa nezostalo. Všetko si si vzal svojou poslednou správou a to málo, čo sa ešte zvýšilo, som zasa vyhodila ja.