hosť

Stojím v predsieni, pozerám sa na teba, niečo mi vravíš, avšak cez moje slzy to nepočujem. Tíško vzdychám, snažím sa lapiť dych. Ty len rozprávaš, vysvetľuješ, nepozeráš sa na mňa, lebo ak by si zodvihol zrak, zbadal by si, ako mi po lícach tečú slzy. Obúvaš sa, v duchu ťa prosím, aby si ostal, aby si neodišiel. Prosím ťa, avšak moja hrdosť mi nedovolí povedať to nahlas. Postavíš sa, pritiahneš ma k sebe, bozkávaš ma. Celé moje telo sa ti odovzdáva. Strácam sa v tebe.

Bol si mojou obrovskou chybou, bol si mojou stratou času, bol si všetkým, ale zároveň ničím, a dnes odchádzaš. Nevážiš si slová, neuvedomuješ si, ako niektoré slová ostávajú nielen v hlave, ale i srdci. Nevážiš si dobrého človeka. Si nikto. Dlho mi to trvalo. Dlho som s tým bojovala. Signálov bolo mnoho, avšak to ma nikdy netrápilo. Konečne som slobodná. Konečne dýcham. Konečne som to ja…

Vždy som sa snažila ujasniť si to, čo chcem. Pretože človek, ktorý tápa v živote, môže dôsledkom svojej nerozvážnosti ublížiť aj tým, ktorí sa vôkol neho pohybujú. Preto občas čakám, nerobím náhle rozhodnutia, nechcem, aby som impulzívne vykonala niečo, čo už viac nedokážem vziať späť. Tak to bolo aj s tebou… Čakala som. Či to raz „náhodou“ nebude v poriadku. Či sa budem cítiť ocenená, či prestaneš hrať hry, na ktoré ja nemám síl. Ale ako dlho sa to dá? Čakať na zázraky, ktoré chcem len ja?

Je tak smutné, keď sa žena necháva týrať a biť svojím partnerom a myslí si, že je to jej chyba a zlyhanie. Že si o to koledovala a obeťou je on, nie ona. Že on si zaslúži niečo lepšie ako ju a ona ho vlastne vyhrala v lotérii, pretože je ochotný s ňou aj naďalej zostať.
Aj po tom, čo ju znova udrel. A že tie modriny, monokle, zlomeniny a ponižovanie sú zanedbateľnou súčasťou budovania ich vzťahu…

Sú to už skoro dva roky, čo sa prebúdzam a zaspávam sama. Žiadne náručie, žiadny pocit bezpečia. Za tento čas do môjho života prišlo a odišlo niekoľko mužov, ale nikdy to nebolo nič seriózne. Pýtam sa sama seba, prečo nedokážem nadviazať nový vzťah? Je chyba vo mne? Alebo len nemám šťastie? Nie je ten správny čas? Niektorí ľudia si nájdu vzťah po týždni či mesiaci, ale nemyslím si, že ak ste predtým niečo silno milovali, dokážete to zahodiť a zabudnúť na to pri niekom ďalšom.

Často počúvam, ako sa ľudia menia, a vraj je tá premena vždy prekvapujúca. Kým som niečo podobné nezažila na vlastnej koži, tiež som patrila medzi tých, ktorí sa zvykli pozerať na „zmenených“ cez prsty. Bol v tom istý kúsok sebectva, prílišná hrdosť, zabudnutie, kým dotyčný kedysi bol… Aspoň tak som to videla ja. Kedysi. V čase, kedy som si sama pred sebou obhajovala názor, že ak sa niekto podľa ma zmení k horšiemu, musí to tak byť. Proste sa z neho stal človek, ktorý je dnes horšou verziou seba samého.