Tag
Sú spomienky a spomienky. Tie krásne, na ktoré nechcete zabudnúť do konca života. A potom sú tu tie, ktoré sú svojím spôsobom ešte krajšie, ale súčasne také bolestivé… Prajete si, aby čím skôr začali blednúť. A to je nemožné…
Spomínam…
Aj keď nechcem.
Dokážem si vybaviť každú minútu, každý pohľad, každý bozk, každý dotyk…
Ak by mi niekto pred pár rokmi povedal, že budem písať práve tento článok, tak ho vysmejem. Už sú to asi dva roky, čo sa zmenil môj život takmer od základov. Vtedy som prišla o človeka, o ktorom som bola presvedčená, že je môj „osudový“. Však ako by to aj inak malo byť, keď sme boli spolu už takmer trinásť rokov. Áno, tak veľa… A predsa tak málo… Príliš veľa času a príliš málo lásky… Pretože láska sa nedá iba prijímať, treba ju aj dávať. A to je asi hlavný problém dnešnej doby.
Rok. Obyčajné tri písmená a tak veľká sila v jednom slove. Už to bude rok, čo som ťa prvýkrát stretla. A dal by sa o tom napísať román do červenej knižnice. Dalo by sa o tom rozprávať do noci a každý, kto by ma počúval, by sedel so zatajeným dychom a čakal by na šťastný koniec. A čakala som ho aj ja. Nie som človek, ktorému sa ľudia dostanú tak ľahko pod kožu, nedôverujem každému, ľudia ma v minulosti sklamali… Verila som, že s tebou to bude iné, že ty by si mi po tom všetkom nedokázal ublížiť.
Kedysi si mi povedala, že chceš byť mojou inšpiráciou. Chcela si, aby boli texty, ktoré píšem, o tebe, tak ti práve dnes ponúkam moje slová. Venujem ich práve tebe, zlato. Dúfam, že si ich zapamätáš.
Modlím sa, aby si si pamätala, že niekto ako ja bol v tvojom živote, aj keď sa to môže zdať dávno, odkedy sme sa spoznali. Nechcem, aby si zabudla na momenty, ktoré sme spolu prežili…
Zrazu nemám kam ísť, zrazu som ostala v bode či na mieste, odkiaľ nie je cesty preč. Neviem ísť dopredu, neviem ísť dozadu, neviem ísť nikam. Zrazu nemám dôvod ti písať, zrazu ti už nechcem písať, zrazu sa všetky moje pocity prebúdzajú, ale zároveň i umierajú. Zrazu neviem, čo mám robiť. Zrazu sa moja budúcnosť mení, zrazu už spomienky nedávajú zmysel, zrazu sa strácajú spolu s tebou. Cítim sa tak prázdno, cítim, ako trpím, a zároveň cítim úľavu a radosť. Je to možné?
Alebo ako dobrá komunikácia ovplyvní vzťah…
Túto konverzáciu som minule viedla s priateľom. Neprikladala som jej dostatok pozornosti, až kým sa mi to fatálne nevyplatilo. O dôležitosti komunikácie teraz koluje po internete a médiách veľa názorov a veľa odporúčaní. Zdalo sa mi to prehnané. Ako môže nastať taký problém u dvoch ľudí, ktorí sú si najbližší na svete a milujú z celého srdca?
