hosť

Si moja posledná myšlienka. Si človek, ktorý si so mnou líha do postele. Si človek, vďaka ktorému sa mi lepšie zaspáva. Si človek, na ktorého myslím, keď neviem zaspať. Si človek, do ktorého som pravdepodobne zaľúbená, avšak snažím sa byť natoľko silná, aby som si to nepriznala. To, že sa do niekoho zaľúbime, nie je hanba či zbabelosť, dokonca sa tentokrát ani nesnažím ochrániť seba. Tak prečo si to nepriznám?

Tak dlho som čakala na túto chvíľu, že dnes, keď je naozaj tu, neverím v jej reálnosť. Mám pocit, že si ju opäť len želám a v mysli sa snažím čo najživšie predstaviť, aké to bude. To, keď už budeš konečne za mnou. A nielen ty, no aj všetko, čo som kedy cítila a čo je späté s tebou. Začiatky boli krásne. A rada by som povedala, že o konci radšej pomlčím, no to sa mi nevyplatilo…

Těžké loučení u tvého auta. Temná obloha, kterou nezdobí ani jedna kapka štěstí. Pohledy na tvé rty… Snažím se najít v tvých očí nás dva. Hledám jiskry mezi tvými doteky. Poslouchám rytmus srdce, co bije pro tebe. Jsem v tvém náručí. Klidná a šťastná. Cítím ten nádherný pocit štěstí. Uvědomuji si tu touhu k citům po tvé osobě. Tu zamilovanost…

Viem, že by si si túto skladbu zamiloval, rovnako ako si kedysi miloval mňa. Vždy keď prídu nové skladby, myslím na teba. Mal si rovnaký vkus ako ja. Pamätám si, ako sme sedeli v aute a nevedeli sa dohodnúť, ktorú skladbu pustíme skôr, keďže sme chceli všetko počuť naraz a chceli sme ju prežívať spoločne tak, ako sme to vedeli len my. Len sme sedeli v aute, hudba hrala, občas sme spievali a užívali si ju ako nikto.

Keď som sa s tebou prvýkrát stretla, bála som sa, ako to celé vlastne dopadne. Mala som strach, či ma neodsúdiš skôr, ako ti niečo dokážem povedať. Pamätám si to. Bola zima. Nielen všade vôkol nás… Cítila som akúsi zimu aj vo svojom vnútri… Niečo, čo ma deň za dňom chladilo. Každý ma za niečo súdil. Trápilo ma veľa vecí, nemala som sa s kým rozprávať… Ale spoznala som teba. A všetko sa pomaly začalo meniť.

Ublížil si jej v tú najmenej vhodnú dobu. Áno, znie to tak otrepane, lebo povedzme si úprimne, kedy je tá pravá chvíľa povedať človeku zbohom… Na také nepríjemné veci, bohužiaľ, v živote nie je nikdy tá správna doba, ale existuje mnoho spôsobov, ako človeku ublížiť aspoň o trošku menej. Nikdy by som nečakala, že práve ja, čo som si týmto všetkým prešla už dávno (a našťastie: plač, bolesť, zlosť, pocit beznádeje a dni plné výčitiek mám za sebou), budem písať práve toto.