Tag
Tak a teraz naozaj som si povedala, že už nebudem ticho. Nemôžem! Aj keď teraz to mám chuť vzdať. Bojím sa, že ti to nikdy nepoviem do očí.
Chcela som iba vedieť, čo sa s tebou deje, preto ma všetko vždy zaujíma. Ver mi, keby ťa nemám rada, nestarám sa do teba. Možno nemáš dôvod mi veriť, no bola by som rada, keby sa to zmenilo…
Vždy mi pomôže, ak sa pokúsim od vlastného života trochu odosobniť. Impulzom k tomuto kroku boli názory mojich blízkych na to, čo ma trápi. V niektorých prípadoch mi dokonca neverili, že taká (pre nich malá a bezvýznamná) hlúposť ma dokáže tak dlho zožierať. Až mi raz jedna kamoška povedala… Už sa zobuď, prosím ťa. Nič nie je len čierne alebo biele… Všetko má svoj protipól.
Moja milá, krásna a úžasná…
Ak ti práve stekajú slzy po líci, tak ich veľmi rýchlo utri. Ak sa teraz neusmievaš, tak to veľmi rýchlo zmeň. Ak si stále neveríš, tak začni, pretože nikto iný to za teba robiť nemôže. Ak každý deň rozmýšľaš, čo si ľudia o tebe pomyslia, nerieš to a užívaj si tých 24 hodín 7 dní v týždni.
Všetci sa v živote o niečo snažíme. Nik z nás nechce zostať na jednom mieste a pozerať sa, ako tí, ktorí ešte pred chvíľou stáli povedľa, sú zrazu ďaleko pred nami. No dnes nechcem hovoriť o snahe získať čo najväčší majetok, bývať raz vo vlastnom dome, mať prácu, ktorá ťa baví a zároveň ťa v ničom neobmedzuje. Dnes chcem poukázať na to, aké dôležité je získať niečo, čo nám viac nikto nevezme a čo nám už navždy bude uľahčovať život.
Nedávno som dostala nečakanú otázku: Čo považuješ za svoj najväčší úspech? A zatiaľ čo ten, čo mi túto otázku kládol, očakával odpoveď z úplne iného súdka, mne po kratšom premýšľaní ihneď napadlo… Že som sa dokázala obrniť voči niektorým ľuďom. Vlastne voči väčšine. Patria tam ľudia blízki, no s malou mierou empatie, ľudia známi, ktorí vždy majú pocit, že disponujú lepším prehľadom o mojom živote než ja, aj ľudia úplne cudzí, ktorí sa nás vedia v niektorých prípadoch dotknúť viac ako tí najbližší.
Keď som prežívala poriadne turbulentné citové obdobie, premýšľala som nad tým, kde sa v nás tie pocity berú… V ktorej časti nás vznikajú, prečo sa nám usadia na duši i v hlave a my to nedokážeme ovplyvniť? Veď predsa ak by sme nadobudli úplnú kontrolu nad tým, čo cítime, život by bol hneď oveľa jednoduchší. Netrápili by sme sa po nociach kvôli človeku, čo narobil v našom srdci neporiadok. Nemuseli by sme čakať na tých, ktorí odchádzajú a namiesto lásky hľadajú predovšetkým ešte sami seba…
