Tag
Láska na prvý pohľad? Nikdy som tomu veľmi neverila. Chémia? Alebo zakázané ovocie? To som vtedy ešte nevedela, čo ma naozaj čaká. Ten pocit – ako keby toho človeka poznáte roky, ale pritom ho vidíte prvýkrát. Pohľad, ktorý vyvolával zimomriavky. Vedeli sme, že nič nemôžeme, ale túžba bola silná. To sú tie momenty, kedy neviete, či počúvať srdce alebo rozum.
Je zvláštne, ako sa dvaja ľudia dokážu odcudziť. Stále si kladiem otázku, kam sa všetka tá láska, ktorú si ku mne cítil, podela. Pri tebe som sa cítila milovaná. Dával si mi lásku, pocit istoty a bezpečia. Nemusel si mi nič hovoriť na to, aby som sa pri tebe cítila dobre. Stačilo mi, že si vedľa mňa a držíš ma za ruku. No zrazu je všetko inak…
Nebojím sa lásky, to by bolo pohŕdajúce. Dávam si pozor, komu venujem moju lásku, lebo sklamaniami sme si prešli všetky. Neverím klamárom, nepohŕdam pyšnými, neverím neverníkom, nesťažujem sa tomu, koho to nezaujíma, nemárnim čas s tými, čo na mňa čas nemajú. Prešla som si sklamaniami ako každý a svoju lásku venujem chlapovi, ktorý o ňu naozaj bude stáť. Nebudem sa musieť o ňu prosiť a bude mi opätovaná najkrajšie – tak ako aj tá moja.
Byli doby kdy jsme byli “jenom” kamarádi a kolegové. Vtipkovali jsme spolu, pomáhali si navzájem, bavili se o všedních i nevšedních věcech, byli jsme tým. Já vím, pokazila jsem to tím, že jsem se do tebe zamilovala, ale ty jsi to pokazil tím, že jsi mi dal naději. Dal jsi mi naději, že bych mohla být s tebou šťastná, dal jsi mi naději, že bych mohla být milovaná a to tebou. Byla jsem ten nejšťastnější člověk na světě. Ty momenty klidu, smíchu, v tvém náruči.
„Ránečko.“ Tak znela správa od teba, kedy som ti už viac nedokázala odpísať. Prepáč mi. Nedokázala… Začiatok nás dvoch bol tak krásny, tak iný. A práve správu na krásne ránko od teba som si tak neskutočne zamilovala. Pre niekoho možno maličkosť, pre mňa čarovný pocit. Čarovný pocit – to vedomie, že na mňa myslíš, hneď ako sa zobudíš. Že možno nie som v tom sama – sama, ktorej myšlienky zablúdia po prebudení priamo k tebe.
Je neskoro večer, vo väčšine domácností už všetci spia. Zvyčajne o tomto čase spím aj ja. Ale dnešok je iný. Dnes sedím v aute, vozím sa bezcieľne po meste a rozmýšľam. Po tvári sa mi kotúľajú slzy a dookola si púšťam tú istú pesničku. Tú našu. Pamätáš si? Sedeli sme v sále každý pri inom stole a zrazu začala hrať. A ja som v tej chvíli vedela, že chcem práve teraz tancovať s tebou…
