Tag
Jeden vzťah, jeden jediný vzťah, ktorého rozchod ma zasiahol na rok a pol. Nikdy som nechápala ľudí, ktorí sa dokážu zaľúbiť počas jedného roka aj tri, štyrikrát. Ľúbili sme sa veľmi, po čase to opadlo, teda myslela som si to. Až keď stratíme, uvedomíme si, o čo sme prišli. Som rok a pol sama a konečne vysporiadaná s rozchodom. Bol to dlhý, smutný a veľmi ťažký proces dostať sa z toho. Po rozchode som si prestala vážiť samu seba.
Zabudni na vety: Zabudni na to… Nechaj to ísť. Ono to prejde… Pretože práve takéto odpovede dostávame, keď sa rozhodneme niekomu zveriť s tým, ako sa cítime. Odkryjeme pred ním svoju dušu, nazrieme aj tam, kam sa osamote bojíme nahliadnuť, a namiesto toho, aby sme konečne venovali pozornosť svojim citom, nám je odporúčané zabudnúť. No práve vtedy si ubližujeme najviac…
Pozri sa do zrkadla a povedz mi, čo vidíš… Nie, nie… To, čo si myslíš, je nesprávna odpoveď! Si krásna. Áno, dievča, tebe to hovorím! Si nádherná.
Máš pár kíl navyše? Chceš mať väčšia prsia? Dlhšie vlasy? Iné zuby? Či dokonca rozmýšľaš o tom, že si dáš napichať pery? Ukazujú sa ti vrásky? Nie, nie, nie! Pozri sa, prosím, do zrkadla ešte raz. Si originál. Si unikát. Si krásna.
Odpovedzme si na otázku: Prečo všetci túžime po vzťahu? Prečo vlastne chceme nájsť toho pravého alebo tú pravú? Čo presne sa za touto túžbou skrýva a prečo sa cítime zle, ak sme dlho sami? Akoby sme vedome hľadali osobu, ktorá zapadne k nám a urobí náš život rozprávkovým, nie? Občas sa mi zdá, že najviac po láske túžia práve tí, čo si ju nevedia vytvoriť sami. Ide o ľudí, ktorí sa príliš málo zamilovali do svojho života, a tak dúfajú, že keď sa zamilujú do druhej osoby, všetko sa zmení.
S hrdosťou na srdci a vážnosťou v očiach môžem povedať, že stále verím v dobro ľudí. Verím, že aj po tom všetkom, čo si pre mňa život pripravil, sa nájdu určití ľudia, ktorí budú vždy pri mne. Aj keby som bola akokoľvek v koncoch, tak mi hodia to povestné záchranné lano. Dokážu to, pretože vedia, že to isté by som spravila aj ja pre nich. Áno, presne tak, zachránila by som vás.
To, čo ti chcem dnes povedať, si možno už niekde počula. Pravdepodobne ti to už vravela tvoja spriaznená duša, keď ťa uvidela, ako sa trápiš a nevieš niektoré zážitky spracovať tak, aby si ich uzavrela a bolesť zanechala ďaleko za sebou v minulosti. Tieto slová totiž nie sú nijako zvláštne ani výnimočné. Len sú pravdivé. A to je možno ich najväčšou chybou. Lebo pravdu akceptovať často nevieme. Zatvárame pred ňou oči. Prepočujeme ju a naďalej sa trápime, akoby sme sa o nej nikdy nedozvedeli.
