Tag
Stojím tu pred tebou a pýtam sa. Mám toľko otázok a tak málo odpovedí. Alebo málo času zistiť všetky odpovede? Nevadí. Môžeme, prosím, začať? Rozprávajme sa. Povedz mi, kto si, a ja ti poviem, kto som ja. Nechcem, aby prišiel koniec… Nechcem. Nezmením to? A čo ak príde druhá šanca? Druhý pokus. Chopíme sa ho? Uvidíme ho? Povedz. Tento deň je stvorený na rozprávanie. Tak mi povedz. Tak mi ukáž.
Pamätáš na tie krásne časy, ktoré sme spolu zažili? Pamätáš na to, kedy sme sa po prvýkrát stretli? Pamätáš, kedy sme išli prvýkrát spolu von iba my dvaja? Pamätáš na náš prvý bozk? Pamätáš, ako sme sa rozprávali dlho do noci? Pamätáš na tie rozhovory, ktoré boli tak úprimné? Aj na tie, ktorých pointu nechápem doteraz? Pamätáš sa na to, ako sa ti roztriasli kolená, keď sa nám prvýkrát preplietli prsty na rukách?
Je to tá istá otázka, ako keby sa ma niekto spýtal, či si prajem viac slobodu, diskotéky, neobmedzenosť, chlapcov, zbesilé noci, z ktorých si nič nebudem pamätať, rýchle jazdy, nezabudnuteľné spomienky alebo či moje srdce viac túži po plnohodnotnom vzťahu, po mužovi, ktorý ma bude milovať so všetkými mojimi chybami – a že ich nie je naozaj málo. Či moje srdce túži po zodpovednosti, záväzkoch, rodine, domove a závislosti na druhej osobe…
Čoraz viac a viac žijeme stereotypnými životmi. Nevyjdeme von z postele so slovami: „Dnes chcem niečo nové.“ Vychádzame stadiaľ so slovami: „Dnes bude snáď všetko po starom.“ Radujeme sa, keď sú veci tak, ako boli i doteraz. Bez akejkoľvek možnej zmeny. Vyhovuje nám, že si nemusíme na niečo nové navykať či sa tomu prispôsobovať. Preto žiadnu zmenu neprijímame v našich životoch…
Áno. Si sklamaná. Vidím to. Vidia to aj iní. Keď kráčaš po ulici, tak to už nie si ty. Nie si to dievča so širokým úsmevom, ktoré má pocit, že je milované. Necítiš to šťastie, ktoré ti pomáhalo prekonať všetky chvíle…
Práve teraz, keď čítaš článok za článkom, si praješ, aby si našla ten pravý, kde ťa niekto pochopí. Možno to bude práve môj a možno nie…
Všetko sa to začína tak nevinne. Poznali sme sa cez priateľov, pridali sa do kontaktov na sociálnych sieťach, doslova sme prepísali večery… Spoznávali sme sa viac a viac, až nakoniec prišiel deň, keď sme išli prvýkrát spolu sami von. Obaja sme z toho mali tak trochu strach – ty si sa liečil z minulosti a predošlého vzťahu a ja nebola zahojená z rán, čo som poslednou dobou schytala…
