Značka
Minulosť sa opakuje, aj keď som si myslela, že už viac sa mi to stať nemôže. Jedny dvere som zavrela, rozhodla som sa, že takto to už ďalej nechcem… Ale zdá sa mi, že je to tu opäť. Presne to isté, len v inej farbe, v inom odtieni. Tiež sa ti občas zdá, že ťa prenasledujú rovnaké problémy? Že len čo sa zbavíš jednej veci, ktorá ťa trápi, príde to znova? Ako je to možné? Veď si predsa za minulosťou urobila hrubú čiaru. A možno…
Bolesť… Aj ja som bola kedysi taká… Bála som sa. Bála som sa, že sa sklamem, že ma opustia ľudia, ktorým budem dôverovať, že zostanem sama a podobne. A hlavne po prvom veľkom rozchode. Vtedy sa to naozaj začalo… Rešpekt pred tým, čo ľudia nasľubujú, ale nemusia dodržať. Strach z toho, že sa na niečo hrajú, len aby ma dostali tam, kam potrebujú… Nedôvera…
Niekedy mám pocit, akoby sa aj samotná Zem točila rýchlejšie. Mám pocit, že som si ešte ani nestihla poriadne zanadávať na pondelkové ráno a už je zrazu nedeľa večer, a keby sa ma niekto spýtal, čo som za ten týždeň stihla, musela by som sa zamyslieť….
Niekedy pristihnem samu seba, ako to robím… Ako čakám a pritom sa môj život na chvíľu zastaví.
Aký čas musí prejsť, aby sme si mohli povedať, že sme v poriadku? Že necítime žiadne zlé pocity voči sebe a tomu, ako to dopadlo. Bude to vôbec niekedy v poriadku? Tak, že sa nebudem do minulosti dívať s bolesťou?
Rada by som verila, že je to možné, ale niekedy nestačí len „prepáč.“
Keď som ťa stretla po prvýkrát, ani by mi nenapadlo, že práve ty budeš jedného dňa ten, pri ktorom si poviem, že presne po tomto som túžila celý život. Dodnes síce neviem ako, ale stalo sa to. Priateľstvo sa postupne zmenilo na lásku, bez ohľadu na okolnosti alebo na to, či to tak chceme. Láska si nepýtala povolenie. Jednoducho medzi nás prišla. Žiaľ, všetko tým zničila…
Nezostávaj vnútri… Poď za mnou a drž ma za ruku, keď na ňu kvapká z neba chladný dážď. Poď so mnou do ulíc, ktoré zaplavila tma a chlad. Ukáž mi cestu, zasvietim nám svetlom z mobilu…
Budeme fungovať spolu.
Budeme pri sebe a ukážeme svetu, že je tu stále kúsok lásky.
Polož si ruku na srdce a cíť, ako bije. Je to to najcennejšie, čo máš. Predstav si, čo si zaslúži ono. Čo si zaslúži tvoje srdce, ktoré bije len pre teba. Ono nebije pre neho či pre iných. Je to síce krásna metafora, ale ONO tlčie o život… o jedine tvoj život.
-Ketrin Krnáčová-
Aj dnes pre vás máme jeden z vašich najobľúbenejších článkov. 🙂
Žene, ktorá musela byť silná príliš dlho – Ulomky zeny
ulomkyzeny.sk
Viem ako sa cítiš. Respektíve necítiš, lebo niekedy, keď bojuješ pridlho, odmenou nie je happy end, ale prázdnota. Vyčerpanie. Apatia. Možno neviem čo konkrétne ťa trápi. Či je to zlome…
Koniec, ktorý nechceme prijať, bolí najviac. Okrem toho, že sme predtým dovoľovali iným, aby nás zranili, zraňujeme teraz aj sami seba. A to všetko len kvôli tomu, že čosi v nás nám bráni v tom, aby sme prijali realitu, s ktorou sa nedokážeme stotožniť.
-Martina-
Najviac bolí koniec, ktorý nechceme prijať – Ulomky zeny
ulomkyzeny.sk
Pozerať sa na niečo, čo malo neustále rásť a namiesto toho sa to celé zosypalo, poriadne bolí. Je to bolesť, za ktorou sa skrýva tak mnoho… pocit…
