Značka
Niekedy mám pocit, akoby sa aj samotná Zem točila rýchlejšie. Mám pocit, že som si ešte ani nestihla poriadne zanadávať na pondelkové ráno a už je zrazu nedeľa večer, a keby sa ma niekto spýtal, čo som za ten týždeň stihla, musela by som sa zamyslieť….
Niekedy pristihnem samu seba, ako to robím… Ako čakám a pritom sa môj život na chvíľu zastaví.
Aký čas musí prejsť, aby sme si mohli povedať, že sme v poriadku? Že necítime žiadne zlé pocity voči sebe a tomu, ako to dopadlo. Bude to vôbec niekedy v poriadku? Tak, že sa nebudem do minulosti dívať s bolesťou?
Rada by som verila, že je to možné, ale niekedy nestačí len „prepáč.“
Keď som ťa stretla po prvýkrát, ani by mi nenapadlo, že práve ty budeš jedného dňa ten, pri ktorom si poviem, že presne po tomto som túžila celý život. Dodnes síce neviem ako, ale stalo sa to. Priateľstvo sa postupne zmenilo na lásku, bez ohľadu na okolnosti alebo na to, či to tak chceme. Láska si nepýtala povolenie. Jednoducho medzi nás prišla. Žiaľ, všetko tým zničila…
Nezostávaj vnútri… Poď za mnou a drž ma za ruku, keď na ňu kvapká z neba chladný dážď. Poď so mnou do ulíc, ktoré zaplavila tma a chlad. Ukáž mi cestu, zasvietim nám svetlom z mobilu…
Budeme fungovať spolu.
Budeme pri sebe a ukážeme svetu, že je tu stále kúsok lásky.
Čo by si urobila, ak by si sa mohla rozhodnúť znova? Nehovor mi, že si nad tým nikdy nepremýšľala. Nehovor mi, že si sa nikdy nechcela vrátiť v čase, že si nikdy nechcela zmeniť svoje rozhodnutie. Chcel to každý z nás a myslím si, že určite nielen raz. Je pochopiteľné, že snívanie o návrate v čase nebolo spojené s príjemnou spomienkou, predsa len, tú nikto zmeniť nechce, možno by ale každý z nás chcel niektoré momenty zo svojho života prežiť znova.
Poďme niekam. Poďme všade. Kúpme si letenku, najlepšie jednosmernú. Niekam, hocikam. Vráťme sa, keď sa nám bude chcieť… bolo by úplne jedno kedy.
Možno je to môj čudný pohľad na svet. Možno je to pohľad na svet mladého človeka v tomto storočí.
Keď sa však obzriem okolo seba, nechápem. Nechápem, prečo sa ľudia vydávajú v dvadsiatke a prečo majú hneď deti… Nikomu nič nevyčítam, je to totiž stereotyp, ktorý sa od mladého človeka stále, aj napriek pokroku, ktorý v spoločnosti nastal, vyžaduje.
