inšpirácia

Trvalo ti dlho, kým si na neho zabudla. Kým si ho dostala z hlavy. Kým si prestala plakať do vankúša, pretože ťa bolelo celé telo z toho, ako ti chýbal… Nič nefungovalo, ty si nedokázala fungovať. Práca, ktorú miluješ, ti už nič nehovorila, a obľúbené jedlo si nedokázala dať ani do úst. Nechcela si nič iné, len zabudnúť. Nemyslieť, netrpieť. Už viac nie… Tvojím najlepším kamarátom sa stal tvoj gauč a nejaký pohárik, po ktorom si trošku zabudla, po ktorom si jednoducho zaspala.

Ja viem, že ťa to bolí, viem, že si sa snažila s tým bojovať, no nešlo to. Nepomohlo ti nič, ani kamošky, ani milovaná mama, ktorá ťa pozná lepšie ako ktokoľvek iný. Ani tvoja sestra, ktorá ťa vždy vedela dostať z každého problému. Tento problém bol príliš, aj nad jej sily. Tento problém je totiž len v tebe. A viem, že si to uvedomuješ. Nikto nebude schopný ti s tým pomôcť, pokiaľ si tú pomoc nebudeš priať ty. Pokiaľ nenecháš odísť to, čo tu už vlastne nie je.

Nechaj ho ísť… Mala by si. Tak to bude pre Teba lepšie. Tak to bude správne, aj keď Ti to práve v tomto momente tak vôbec nepripadá. Možno si od začiatku vedela, že ten deň raz príde. Deň, keď sa z vás znova stanú úplne cudzí ľudia.

Nechať ho ísť. Nemalo by to byť také ťažké, také ochromujúce…Veď ste nikdy neboli to, čomu sa vraví jedna duša v dvoch telách. Podvedome si vedela, cítila si, že toto nie je rozprávka, ktorá sa končí známym: „A žili šťastne, až kým nepomreli.“