Značka
Každý jeden deň, keď sa zobudíš, premýšľaš. Keď sa pozrieš na seba v zrkadle, vidíš len unavenú kôpku nešťastia, ktorá nedokáže urobiť nič. Nevládze. V jej živote sa stalo tak veľa vecí. Tak veľa ľudí jej ublížilo. Ako je možné, že doteraz všetko fungovalo aspoň ako-tak a zrazu je to ako v jednom ohni? Ako je možné, že dni, ktoré predtým vyzerali tak jednoducho, dnes sú také zložité?
Čo sa pokazilo? Neurobila si niekde chybu? Zlyhala si?
Spoznala si ho úplne nečakane a stretnutie s ním si spočiatku pokladala za obyčajnú náhodu. Veď to bol pre teba znova jeden z mnohých ďalších a nepodstatných ľudí, ktorí sa počas tvojho života nepatrne “vynorili”. Nevenovala si tomu teda svoju prílišnú pozornosť. Tvoj kontakt s ním nebol taký intenzívny. Teda až do chvíle, kedy ste si obaja uvedomili, že si skutočne máte čo povedať.
Začali ste sa stretávať častejšie a svet sa pre teba stával lepším miestom. Najmä vtedy, keď tu bol on. Rozumel ti niekedy viac ako človek, ktorého si poznala už zopár rokov. Robil to, čo ti celý ten čas v živote chýbalo – zaujímal sa.
Vždy som dávala prednosť tebe, iným, úlohám, očakávaniam, pravidlám a vlastne všetkému inému len nie sebe. V kolobehu každodenných vecí, v spleti milión emócií, som zabudla na to najdôležitejšie: NA SEBA. Všetko čo bolo okolo mňa, všetko, čo sa odo mňa vyžadovalo, všetko, čo som mala urobiť pre druhých a inokedy za druhých ma pohltilo natoľko, že som sa začala strácať sama sebe. Čo sa to stalo? Prečo som to dovolila?
Po všetkých tých sklamaniach som už neverila, že by som mohla mať opäť pocit, že život ako taký má skutočne zmysel. Neverila som, že by som sa na svet mohla opäť pozerať s úsmevom na perách. Neverila som, že by som mala znova takú neskutočnú chuť žiť naplno, nespútane a slobodne.
Toto je pre všetky ženy, ktoré sú samy a myslia si, že na vzťahu stojí celý svet. Iste, možno áno, lenže… Na akom vzťahu?
Naozaj, myslím to vážne! Niekto ti to povedať musí. Prestaň stále dúfať. Takto to v živote nefunguje. Nemôžeš stále čakať a naivne veriť. Zničíš sa tým. Zničíš tým len samú seba. Myslím, že práve ja viem o čom hovorím, keďže to isté robím stále dookola aj ja.
Neviem, či je to tým, že som od detstva verila na rozprávky, v ktorých mala každá jedna šťastný koniec, alebo tým, že som neskôr pozerala nespočetné množstvo romantických filmov.
Stojíš na ceste a dívaš sa, ako odchádzam. Iba sa pozeráš, bez snahy zastaviť ma. Až keď môj obraz zastrie hustá hmla, uvedomíš si, že si ma od seba odohnal tak ďaleko, odkiaľ sa k tebe už viac nevrátim.
Zrazu to vieš a chceš ma zastaviť. Rozbehneš sa za mnou, ale v hmle netušíš, ktorým smerom sa máš vydať. Tisíckrát si prešiel po nesprávnej ceste a nenašiel si ma. Až napokon, keď už si unavený a nemáš silu pokračovať, ma dobehneš.
