Tag
Hotovo. Správa odoslaná. Streda a už druhé zrušené stretnutie s ,,priateľmi“. V poslednom čase jednoducho nechcem nikam chodiť. Nie s ľuďmi, ktorí sa tvária ako priatelia. Nie s tými, ktorí záhadne stíchnu v momente, keď sa zastavím na prahu dverí. Nie s tými, ktorých každé druhé slovo je len obrovskou vlnou neúprimnosti.
Ruším stretnutia jedno za druhým a ospravedlňujem sa tým, že som unavená… Som jednoducho unavená z ľudí…
Kupujem si bláznivý žltý lak na nechty. Z každej výplaty si kupujem dva žreby Prasa v žite, lebo čo ak náhodou mám byť milionárka. Veľa ľudí ma sklamalo, ale napriek tomu zbožňujem spoločnosť, čiže zatrpknutá samotárka zo mňa nikdy nebude. Občas by som si zaslúžila lopatou po hlave za somariny, ktoré urobím či poviem, ale aj taká ja som. Keď chceš byť v mojom živote, budem happy. Veľmi. Ale ak nechceš, prehovárať nikoho nebudem. Takže ber ma so všetkým, čo ku mne patrí, alebo si nestojme zbytočne v ceste.
Chystáš sa jej znova ublížiť, pretože vieš, že ti odpustí tak, ako to vždy urobila doteraz? Veď predsa jedno klamstvo navyše ti ešte odpustí? Dovoľ, aby som ťa vyviedla z omylu…
Neubližuješ totiž jej, ale jej srdcu. Ona sa bude chvíľu hnevať a potom ti odpustí, lenže jej srdce na ďalšiu ranu nezabudne. A možno sa ona na teba bude znova usmievať, akoby sa nič nestalo, ale jej srdce bude ešte vždy krvácať za tvoje ďalšie klamstvo.
Sedela v aute vedľa svojho milovaného muža, ktorý bol práve teraz neobvykle ticho. V ruke horká káva a z okna bolo jasne vidieť len hustý dážď, ktorý zdržiaval cestu. Na chvíľku prestala rozmýšľať nad časom a priestorom a vypla fungovanie mozgu. Prišiel na ňu ten nepríjemný pocit, že niečo nefunguje ako má. Možno to bolo tým počasím, možno to bolo životom. Na chvíľku sa ocitla v hlbokých myšlienkach svojej hlavy, fantázie, snoch, túžbach, vo svojich “keby…”
V noci, ako obvykle, som si prechádzala staré poznámky, ktoré som si zapisovala, keď som už nevedela ako ďalej. Našla som tam niečo, na čo by som bola skoro aj zabudla. Po prečítaní som nemala nijako deprimujúci pocit, skôr som pocítila úľavu. Úľavu, že už je všetko inak.
Je to už tak dlhá doba, čo sme od seba. Nesmierne dlhá doba nato, aby spomienka na teba bola len jednou z mnohých – nepodstatných.
Napriek ranám a bolesti kráčam ďalej. Pretože je to lepšie, než stáť na mieste. Kráčam ďalej sama, čo najďalej od iných. Kráčam vpred, nepozerám sa späť. Nehľadám v mojej minulosti dôvod mojich budúcich neúspechov. Lebo v živote sa ti raz darí a potom zasa nie. Taký je život. Vždy taký bol. A bohužiaľ, nezmení sa len preto, že teba to ničí. Ale neboj sa, pretože všetky prekážky budeš mať silu prekonať. Možno spadneš, ale vstaneš silnejšia. A niekedy ten pád stojí za to.
