Značka
Šťastie je vracať sa domov a mať za kým. Za láskou, ktorú sme si vybrali. Za láskou, ktorú sme raz milovali a už nikdy neprestali. Za láskou, ktorá nebola vždy dokonalá, no bola jediná, akú sme chceli.
Je to to pravé, keď môžeš povedať, čo máš na srdci. Je to to pravé, keď tu ešte stále je a neodišiel pri prvom probléme. Je to dar – tie roky, ktoré spolu ste.
Je neskoro v noci. Alebo skoro ráno? Na hodinách svieti 3:40 a ja stále bdiem. Neviem, či je to priveľkým množstvom kofeínu, alebo priveľkým množstvom myšlienok. Na teba?
Tie myšlienky prúdia v mojej hlave ako na kolotoči a ja sama si ich neviem správne zoradiť. Cítim sa celkom zmätene, pretože v tejto chvíli nič konkrétne necítim. Akoby všetky emócie na moment odišli. Neviem rozoznať, či som smutná, či som šťastná. A ani to vedieť radšej nechcem.
Zvykli sme hľadať našimi očami, vtedy, keď sme boli mladší a nič nám nedávalo poriadny význam. Nehovorím, že to bolo zlé alebo nesprávne. Prechádzame v živote obdobiami, ktoré sú iné a hlavne my sme iní, všetci.
Smiali sme sa tým hanblivým, pretože sme nevedeli, že prežili tragédiu v detstve, o ktorej sa im sníva každú noc. Smiali sme sa tým s nadváhou a aj tým podvyživeným, pokým sme nevyrástli a nepochopili, že je to choroba, ktorá ich takými robí a nie ich problém s prepchávaním sa, alebo zvracaním.
Popravde?
Život nie je o jednoduchosti. Nie je jednotvárny. Je komplikovaný. Má svoje pozitíva aj negatíva. Je plný vzostupov a pádov. Svetla aj tmy. Preveruje nás každý deň. Zakaždým dokáže tvrdšie ublížiť a to každému z nás. Každého inak skúša. Na každého rád používa inú merku.
Ukáže ti cestu, po ktorej máš ísť, a potom ju vymaže z mapy. Dokáže sa zmeniť zo dňa na deň.
Pamätám si tvoje slová. Dodnes počujem tvoj hlas, keď si s úsmevom povedal, že pre mňa je lepšie ťa stratiť, pretože to najskôr možno bude zlé, ale do troch mesiacov sa z toho dostanem. Myslela som, že som zle počula. Potom si mi ukázal, že to myslíš vážne.
Ale povedz mi, kde v tej vete si myslel SKUTOČNE na mňa?
Vtedy som si uvedomila, že si nikdy nepochopil, čo všetko som pre teba obetovala a čo pre mňa znamenáš.
“Každá bolesť učí dušu rásť” – Spieva sa v jednej piesni. Ono to tak asi aj bude. Veľa bolesti a veľa sklamania nás robí obrnenými. Všimli ste si však, že čím dlhšie ste nepriestrelnými, tým silnejšie údery človek dostáva? Čím viac sa sústredíte na ochranu vlastného ja, tým väčšiu pozornosť sústredí opačná strana na poriadny, neľútostivý kopanec. Robia to naschvál? Má niekto tam hore v zozname povinností sťažovať nám existenciu? Kto to vymyslel? Je to ako s rezistenciou na antibiotiká.
