Značka
Nedorozumenia. Pocit osamelosti. Tušenie, že každý z nás chce ísť iným smerom. Noci s tebou, ktorým chýbala blízkosť. Žiadna komunikácia. Chýbajúce bezpečie. Viera v niečo lepšie, v zmenu, ktorá by nás spasila. Láska, ktorej chýba istota, že je opätovaná. Myšlienky, ktorá ma ničili, pretože mi vnukli pocit, že nerobím pre nás dosť. Čoraz častejší pocit, že pre teba nie som jedinou…
O tejto kapitole svojho života veľmi nehovorím. Prečo? Pretože mám pocit, že mi ľudia nikdy nerozumejú. Urobila som totiž úplný opak, ako by urobili iní. Mala som partnera, s ktorým to navonok bolo „ono.“ Museli sme na ostatných pôsobiť šťastne, pretože sme do nášho vzťahu nikdy nepustili žiadne ostré hádky. Možno si ostatní hovorili, aké máme šťastie, keď sme sa našli… Ale ja som si vravela len jedno… Že už takto ďalej nevládzem.
Neviem, či má tento pocit nejaké bližšie pomenovanie… Hnev, zrada, smútok, ľútosť, sklamanie, beznádej? Asi sa v ňom mieša všetko možné aj nemožné. Ten pocit, že zatiaľ čo ja si ešte vyčítam, že neviem prežiť pár desiatok minút bez myšlienok na neho, a on… Si veselo našiel novú ženu. Možno dokonalú kópiu mňa samej, možno úplne iný typ, ako som ja, o ktorom predtým hovoril, že ho vôbec nepriťahuje. Verte či nie, nedeje sa to len výnimočne. Je to trošku také nepísané pravidlo – že jednému z dvojice nestihli uschnúť slzy, ktoré vyplakal po rozchode, a tomu druhému sa v očiach blyštia hviezdičky novej lásky.
Viete, čo bolo najťažšie na mojom poslednom vzťahu? Povedať si dosť… To bolo to najťažšie, najnáročnejšie, najzložitejšie, najbolestivejšie, a tak mi to, logicky, trvalo aj najdlhšie. Bolo to také moje „naj“, rovnako ako vlastne aj celý vzťah. Dnes prehrabávajúc sa v týchto spomienkach sa sarkasticky pousmejem, avšak vtedy to úsmevné nebolo. Pravdaže… Ako inak… Pretože som tým žila. Tým vzťahom, tou bolesťou aj láskou. A sama si nie som istá, čo bolo silnejšie – či bolesť, alebo láska.
Nedávno som videla citát, ktorý znel nejako takto: Milovali sme sa, ale urobili sme to zle… Neviem, prečo, ale aj keď je to už snáď večnosť, vždy si pri podobných myšlienkach spomeniem len na jedno jediné meno. Mužov v mojom živote bolo viac, no jeden z nich je pre mňa nezabudnuteľný, aj keď je minulosťou… A možno každému z nás ostane v srdci vyryté jedno takéto meno…
Viem, že sa to ľahko hovorí, ale som presne v tomto štádiu. Som si vedomá toho, že musím spraviť najťažší krok svojho života, a že je to niečo, čomu sa už bohužiaľ nevyhnem. No tiež viem, že na to ešte nie som pripravená. Naberám silu a zistila som, že je lepšie tú skriňu, v ktorej je ten strašiak schovaný, momentálne neotvárať. Pre moje dobro, možno aj pre tvoje, ale hlavne preto, aby som sa na to, čo ma čaká, začala postupne pripravovať.
