Značka
Dovolím si tvrdiť, že väčšina žien – či sú si to ochotné priznať, alebo nie, sníva o svadbe, rodine, deťoch. Samozrejme, ak sa tu nachádzajú aj také, ktoré medzi ne nepatria, nebojte sa, nie je na vás nič zlé a ani to neznamená, že nemôžete pokračovať v čítaní.
Ja som však jedna z tých, ktoré o svadbe snívali odvtedy, odkedy zistili, čo vlastne samotná svadba je.
Možno si to nepamätáš, no ja na tento deň nezabudnem nikdy. Bol to deň, kedy mi postupne ako skladačka puzzle do seba zapadli všetky časti a vytvorili obraz, pred ktorým som sama zatvárala už vyše roka oči. Áno, bolo pre mňa veľmi ťažké si priznať, že človek, s ktorým som mala naplánovanú budúcnosť do každého možného detailu, lebo taká skrátka som – plánujem a snívam, už nebude súčasťou mojej budúcnosti.
Vedel som, že si povieme zbohom, ale nedalo mi to. Ako správny chlap som sa snažil niečo s tým urobiť a nenechať veci len tak na náhodu. Vzťah totiž ochladol, večer sme sa v posteli každý obrátili na svoju stranu, dlhé debaty sa pretavili do úsečných viet, v ktorých namiesto emócií už bolo možné nájsť iba k životu potrebné informácie. Žiadna láska až za hrob, skôr dvaja ľudia, ktorí sa kedysi milovali a teraz im je ľúto priznať, že už žiadnu lásku necítia. A budem k vám úprimný – takéto konce sú najhoršie.
Bola to jedna z tých dlhých zimných nocí, ktoré ukrajujú z dní, pretože tma prichádza príliš skoro. Všetko navôkol spalo, v mojej posteli bolo tak zvláštne prázdno a ticho, ktoré prevzalo moc nad hlukom i šepotom, ma prinútilo zamyslieť sa a konečne počúvať i seba, nie hlasy, čo ku mne prenikajú zvonku. Dve hodiny ráno a ja neviem, čo je s tebou. No viem, čo je s nami. Nič… Už nás nič nespája, tvoje klamstvá prestali víťaziť nad mojím rozumom, moje srdce sa jednoducho vzdalo.
Spomínam si na noc, kedy som sa rozhodla rozhodnúť sa… Kedy som sa seba tak úprimne, ako to len šlo, spýtala, na čo ešte čakám. Už som sa totiž nedokázala pretvarovať ani sama pred sebou. Mlčky som odhodila masku spokojnosti, ktorú cez deň zvykne nosiť najmä ten, kto po nociach k sebe túžobne privoláva spánok a on neprichádza. Naozaj som sa v ten moment na nič nehrala. Čosi zo mňa opadlo. Snáď preto, že som si viac nemusela klamať a báť sa, že tým niekoho stratím. Ja som ťa už totiž stratila dávno, bolo to isté, iba som nenašla dovtedy odvahu priznať si to.
Dlho som nevedela, čo sa vlastne deje, no intuícia mi našepkávala, že takto to byť jednoducho nemá. Že takto vzťah vyzerať nemá. Vieš, keď som ťa stretla, samovoľne som si začala vytvárať predstavy. Predstavy o tom, ako sa po tom, čo sa oťukáme, spolu usadíme. Ako budeme spoločne čeliť problémom, užívať si pekné chvíle, tešiť sa z úspechov, stáť po boku toho druhého… Jednoducho som uletela. Predbehla som realitu – to my ženy zvykneme robiť, ak príde náznak niečoho, po čom odjakživa nevedomky túžime. Ty si sa stal mužom, od ktorého som nechcela nič, a predsa tak veľa.
