Tag
Niektoré konce sú zvláštne. Zaváňajú takou ľahostajnosťou, až nás to samých prekvapí. Láska je spomienkou, nádej si sadla na plecia niekomu inému a nenávisť, tak na tú už proste nemáme energiu ani chuť. V srdci len prázdnota a v mysli plno výčitiek, ktoré však tentokrát nie sú smerované k TEJ osobe… Ale k nám… Konečne si však vyčítame nie to, čo sme neurobili, ale slová a skutky, ktoré sme spravili. A práve tie boli tak zbytočné…
Nikdy som nebola typická „drama queen“. Afektovaná, príliš emotívna alebo teatrálna. Skôr som viac premýšľala a občas o to menej rozprávala či konala. Ale v jednej veci som dramatická mimoriadne… V smútení za osobami, ktorých odchod si namiesto sĺz zaslúži skôr oslavu. Viem sa priam topiť v smútku, dokážem si v hlave vytvoriť tisíc a jeden scenárov o mojom osobnom konci sveta, ktorý určite nastane, ak sa dotyčný nevráti.
Možno nájdeš ženu, ktorej toto stačí. Ale ja ňou nikdy nebudem. Chcem milovať naplno, no chcem si byť istá, že to, čo cítiš ku mne, sa zhoduje s váhou a hĺbkou mojich citov. Nemám dôvod sa ťa držať, ak viem, že to nebude ono… Už som veľká, viem, že ak nikoho práve nemám, môj svet sa nezrúti… Budem žiť a dýchať rovnako ako teraz. Stále to budem ja, pretože časy, kedy ma láska menila, sú už dávno za mnou. Poznám, aké to je, pozrieť sa na muža a báť sa spýtať, aká ja pravda, pretože ma bude zožierať tušenie, že by som sa ju od neho i tak nedozvedela.
Nevera… Zvláštne slovo, že? A aký neporiadok dokáže narobiť v duši ženy, ktorá sa ocitla v roli podvedenej… Ak je niekto na tomto svete, kto by o tom mohol rozprávať, som to práve ja. Bola som podvádzaná dlhé roky. A stále som hlúpučko verila, že sa to nejako utrasie, že ak mu dám dôkazy, že som tou najlepšou ženou na svete, pretne so svojimi milenkami všetky kontakty a zakončíme toto turbulentné obdobie honosnou svadbou, na ktorej si sľúbime vernosť až za hrob a nikdy tento prísľub neporušíme. Ani ja, ani on…
Už ako malá som bola tak trochu sebec. Na jednej strane malé srdečné dievčatko, večne sa usmievajúce a rozdávajúce radosť všade naokolo. Ale na strane druhej… Nerada som sa s niečím delila. To, čo bolo moje, bolo proste moje. Žiadne delenie sa s čokoládou alebo s hračkami… Nešlo mi o to, aby som v druhých deťoch vzbudila ľútosť. Bála som sa… Bála som sa, že mi tie hračky pokazia. Že sa s nimi nebudú hrať tak opatrne ako ja. Tak som radšej nič neriskovala…
Moja starká bola veľká osobnosť. Prisahám, že som nikdy nestretla nikoho, kto by mi ju aspoň náznakom pripomínal. Mám na ňu veľa spomienok, ale jedna z nich mi pribúdajúcim vekom rezonuje v pamäti čoraz častejšie. Raz mi ako decku povedala: Váž si málo peňazí a nezvykaj si na malých ľudí. Mala som vtedy asi 8 rokov, pila som u nej kakao a vôbec som netušila, o koľko múdrosti sa so mnou práve podelila…
