Tag
Nedávno som videla citát, ktorý znel nejako takto: Milovali sme sa, ale urobili sme to zle… Neviem, prečo, ale aj keď je to už snáď večnosť, vždy si pri podobných myšlienkach spomeniem len na jedno jediné meno. Mužov v mojom živote bolo viac, no jeden z nich je pre mňa nezabudnuteľný, aj keď je minulosťou… A možno každému z nás ostane v srdci vyryté jedno takéto meno…
Viem, že sa to ľahko hovorí, ale som presne v tomto štádiu. Som si vedomá toho, že musím spraviť najťažší krok svojho života, a že je to niečo, čomu sa už bohužiaľ nevyhnem. No tiež viem, že na to ešte nie som pripravená. Naberám silu a zistila som, že je lepšie tú skriňu, v ktorej je ten strašiak schovaný, momentálne neotvárať. Pre moje dobro, možno aj pre tvoje, ale hlavne preto, aby som sa na to, čo ma čaká, začala postupne pripravovať.
Dovolím si tvrdiť, že väčšina žien – či sú si to ochotné priznať, alebo nie, sníva o svadbe, rodine, deťoch. Samozrejme, ak sa tu nachádzajú aj také, ktoré medzi ne nepatria, nebojte sa, nie je na vás nič zlé a ani to neznamená, že nemôžete pokračovať v čítaní.
Ja som však jedna z tých, ktoré o svadbe snívali odvtedy, odkedy zistili, čo vlastne samotná svadba je.
Možno si to nepamätáš, no ja na tento deň nezabudnem nikdy. Bol to deň, kedy mi postupne ako skladačka puzzle do seba zapadli všetky časti a vytvorili obraz, pred ktorým som sama zatvárala už vyše roka oči. Áno, bolo pre mňa veľmi ťažké si priznať, že človek, s ktorým som mala naplánovanú budúcnosť do každého možného detailu, lebo taká skrátka som – plánujem a snívam, už nebude súčasťou mojej budúcnosti.
Vedel som, že si povieme zbohom, ale nedalo mi to. Ako správny chlap som sa snažil niečo s tým urobiť a nenechať veci len tak na náhodu. Vzťah totiž ochladol, večer sme sa v posteli každý obrátili na svoju stranu, dlhé debaty sa pretavili do úsečných viet, v ktorých namiesto emócií už bolo možné nájsť iba k životu potrebné informácie. Žiadna láska až za hrob, skôr dvaja ľudia, ktorí sa kedysi milovali a teraz im je ľúto priznať, že už žiadnu lásku necítia. A budem k vám úprimný – takéto konce sú najhoršie.
Bola to jedna z tých dlhých zimných nocí, ktoré ukrajujú z dní, pretože tma prichádza príliš skoro. Všetko navôkol spalo, v mojej posteli bolo tak zvláštne prázdno a ticho, ktoré prevzalo moc nad hlukom i šepotom, ma prinútilo zamyslieť sa a konečne počúvať i seba, nie hlasy, čo ku mne prenikajú zvonku. Dve hodiny ráno a ja neviem, čo je s tebou. No viem, čo je s nami. Nič… Už nás nič nespája, tvoje klamstvá prestali víťaziť nad mojím rozumom, moje srdce sa jednoducho vzdalo.
